Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Tie rozlúčkové listy boli také časté, až si v angličtine vyslúžili svoje vlastné miesto. Počas prvej aj druhej svetovej vojny, počas kórejskeho konfliktu aj Vietnamu ich dostávali americkí vojaci od svojich verne doma čakajúcich priateliek. Dear John, začínali sa tie listy a potom vysvetľovali, prečo John odteraz svoju vojnu bude bojovať sám. U každého občas príde moment, kedy napíše svoj Dear John Letter. U mňa je to teraz.
“Obávam sa plynutia času. Rúti sa vpred a v apatieke ho nik nekúpi, je ho primálo a ja mám pocit, že pričasto z neho neostane nič. Doteraz som neprišiel na to, ako vlastne taký kompromis s časom vlastne vyzerá, ale viem, že plynúť bude už len rýchlejšie,” napísal som nedávno v jednej eseji a teraz som prvýkrát odcitoval sám seba. Zlou správou knihy Letmý sneh od Pavla Vilikovského je, že onen kompromis neexistuje: čas plynie a neberie ohľad na nikoho. Dobrou správou je, že časom na tom čase prestane záležať.
Ako každá ulica, ktorá v turistickom meste vedie z hlavného námestia k hradu, je aj Grodzka ulica v Krakove všehochuťou.
Ak sú prvé stretnutia určujúce, tak to naše bolo katastrofou. Stál som totiž uprostred kostola, ukázal na postavu na hlavnom oltári, ktorá kopijou zabíjala draka a označil ju za svätého Martina. Na druhej strane som tú istú chybu dokázal urobiť v štyroch jazykoch, tak ma prijali. Stal som sa sprievodcom v kostole svätého Juraja v Spišskej Sobote.
Čítanie pokračovania Detí zo stanice ZOO je menej šokujúce, avšak omnoho beznádejnejšie.
Hoci o sedemdesiatych rokoch a napísaný v rokoch deväťdesiatych, román American Pastoral od Philipa Rotha je dokonale nadčasový.
Občas, nie výnimočne ale predsa len zriedka, sa stane, že kniha prekročí hranice svojho žánru a presne to je prípad Pravdy o prípade Harryho Queberta od Joela Dickera.
Tohtomesačný výber štyroch kníh je v skutočnosti výberom kníh troch, pretože sa o každej z nich dá napísať mnoho. A možno to tak aj ostane.
Spomínal som, že sme sa v rámci výletu ocitli v minibuse hneď s niekoľkými Američanmi zo sľubných končín. Arkansas, Alabama a Nové Mexiko, to všetko sú práve tie zákutia, ktoré dovolia človeku nádejať sa, že bude počas spoločne strávených dní svedkom aspoň niekoľkých prenikavých otázok alebo postrehov z geografických a kultúrnych reálií.
V Tatrách nasnežilo, to môže jedine znamenať, že prišla jeseň a kedy, ak nie počas hmlistých a daždivých večerov, čítať knihy. Po tomto trochu neohrabanom mostíku nasleduje výber štyroch kníh na september.
S klesajúcimi teplotami stúpa moja chuť robiť aj niečo iné ako len nadávať a tak, aha ho, augustový výber štyroch dobrých a lepších kníh.
Ako som už bol býval povedal, kade chodím, tade čítam a keď sedím, čítam tiež. Nie tak dávno som sa takto dočítal až do električkového depa. Júnový výber štyroch kníh si prečítalo niečo málo cez desať tisíc ľudí a to je celkom dobrá motivácia na to, aby som s drobným oneskorením (Pohoda, chápeme sa) vybral štyri knihy aj na júl.
Čítam. Robím aj iné veci, ale keď ich nerobím, tak čítam. Napríklad celkom dosť cestujem, väčšinou robotníckym ICčkom o pol šiestej, ale niekdy stihnem aj poslanecké o pol druhej. Vtedy čítam tiež. Alebo v električke. Alebo doma. Patrím medzi ľudí, ktorí nedeľu strávenú pod dekou s knihou pokladajú za hodnotne strávený čas. A tak, lebo o čítaní sa dá aj písať a tiež preto, lebo si navrávam, že by to niekoho mohlo aj zaujímať, som sa rozhodol, že raz za mesiac vyberiem štyri knihy, ktoré ma zaujali.
Rodičia, nielen moji, ale rodičia vo všeobecnosti, boli po veľkú časť môjho života čímsi tajomným. Všetci mali totiž spoločnú jednu vec: boli nepochybne rodičmi.
Nebolo to takto plánované. Samozrejme, že to takto plánované nebolo, lebo plány vždy vyzerajú dobre. Práca ako životná náplň dobre nevyzerá a napriek tomu sa to tak stalo. Takže je vlastne úplne jedno, že to tak plánované nebolo.
V sobotu som v Poprade na námestí a pozerám na tableau vo výklade. Vidím nudný obdĺžnik plný nudných vyretušovaných fotiek slušne oblečených absolventov. Vidím piatu gé, ročník 2012, vidím triedu desať rokov po nás a zrazu v tom mám jasno. Musím nevyhnutne hneď v pondelok navštíviť starú školu a uistiť sa, že naše tableau bolo iné, teraz neviem, či lepšie alebo zaujímavejšie, ale určite iné.
Je ten čas v nedeľu poobede, keď polovica Slovenska drieme pri Herculovi Poirotovi. Konštantín s Metodom, dvaja chalani medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, sedia na záhrade a hrajú šach. Stará mama sedí pri nich, ruky má zložené v lone a sleduje hru. Nič nehovorí, ale takto to už so starými ľuďmi býva. Hovoria málo, ale zato múdro. Stará mama si užíva prítomnosť oboch svojich vnukov. Mama Poirota nepozerá, umýva riad. Otec môže povedzme lúštiť krížovku.
História nás učí, že je lepšie, ak Rusi priletia, lebo ak prídu na iných prostriedkoch, odchádza sa im oveľa ťažšie a trvá im to oveľa dlhšie. A mohlo to byť na Vianoce asi tak pred pätnástimi (hoci možno aj dvadsiatimi) rokmi, keď Rusi do Tatier naozaj prileteli.
Niežeby som očakával, že budete vedieť, aký to bol pocit, keď som na MTV prvýkrát videl Anarchy in the UK. Vedieť to, koniec-koncov, nemáte skade, lebo ten pocit bol môj a iba môj. Iste, odvíjať nejaké hodnoty od Sex Pistols nie je najlepší nápad, lenže, našťastie, keď máte, čo ja viem, dvanásť rokov, žiadne hodnoty vám ani odvíjať nenapadne. Od ničoho.
Pár rokov viem, že som nikdy tak naozaj neveril v Boha. Ani ako dieťa. Do kostola som chodil v piatok (a občas aj v nedeľu), ale robil som to, lebo som vedel, že ak pôjdem, bude dobre a na to som tiež prišiel len tak, že keď som nešiel, bolo zle. Nikdy som ale neuveril, neprecítil to a vlastne ma to ani netrápilo.
