Domnievam sa. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, An angry young man, Dobré správy zos Varšavy, Fero z lesa v hlavnom meste, From Prishtina with love, Kraków - miasto smaków, Listy Karolovi, Sama Mareca príhody a skúsenos, Samo na Balkóne 2011, Samo v Rumunsku, Scotland-the mother of all rai, Slovákov sprievodca po kade&ta, TA3, Thrash the TV trash, Univerzita Mateja a Bélu, Veci súkromné, Veci verejné
Na prelome rokov som knihu dopísal a v januári oslovil štyri vydavateľstvá. Nerobil som si ilúzie o tom, že som práve dopísal veľdielo, ktoré navždy zmení tvár slovenskej literatúry, to, ostatne, ani nebolo cieľom. Bol som však presvedčený, že som napísal niečo, za čo sa hanbiť nebudem musieť a že, keďže som si za tie roky vybudoval nejaké meno, mám v rukách aj niečo, čo by sa malo pomerne dobre predávať.
Vychádza mi kniha a toto je článok o nej. Píšem ho nie preto, aby som ju spropagoval, ale preto, že uzatvára jednu celú životnú etapu. Zhŕňa posledných šesť rokov. Svojim spôsobom je to najdôležitejší článok, ktorý som kedy napísal.
Raz za čas treba. Treba ísť do Prahy a byť tam za turistu, akokoľvek nerád za turistu som. Prejsť sa po Karlovom moste a Vyšehrade, prebiť sa na Hradčany a hovoriť, že sú ale naozaj pekné. Vidieť odchádzať kolónu áut so Zemanom. Vedieť, že sa vráti. Treba.
Vlak zrazu brzdí, nečakane a prudko, my už stojíme v chodbičke. Zastaví a nastane ticho. Asi sme niekoho zrazili, poviem a dúfam, že to nebude pravda, lebo keď sa to stalo naposledy, tesne pred Vianocami, stáli sme dve a pol hodiny v poli a tme. Čo je presne aj situácia, v ktorej sme teraz.
Slovami klasika: I don't always chvalabohu, but when I chvalabohu, I žiaľbohu žiaľbohu. Alebo inak: o blogovaní nerozprávam často, ale keď o ňom občas rozprávam, rozprávam často stredoškolským študentom.
Cestou tam zisťujeme, že prestúpiť z jedného lietadla do druhého sa dá aj za sedem minút a cestou späť, že aj za minúty tri. Čiže za predpokladu, že ste ochotní podstúpiť dvanásť hodín tam a dvanásť späť, je Lisabon z Budapešti cez Zurich a naspäť cez Brusel schodnou alternatívou. Ísť potom po štyroch hodinách spánku do práce je schodné podstatne menej.
Je niečo zvláštne na tom, keď človek píše o reštaurácii, v ktorej bol spokojný, lebo spokojnosť by mala byť samozrejmosťou. Nie je a preto, ak raz za čas natrafí na miesto, kde je všetkým jeho očakávaniam učinené zadosť, je to ideálna príležitosť demonštrovať teóriu v praxi. Ukázať, že je to všetko vlastne úplne jednoduché.
Svet je postavený na systémoch. Systémy sú dôležité, o tom sa nediskutuje. Ak by totiž neboli jasne rozdelené kompetencie, ak by nikto nezapisoval príchodzích a nedvíhal rampy, svet by bol napríklad chudobnejší o vrátnikov. A o tento článok.
Všetci to poznáme: len si tak žijete a z ničoho nič si uvedomíte, že síce zomrieme všetci, ale všeobecne vzaté je lepšie zomrieť skôr neskôr ako skôr. No a od tejto nie veľmi prevratnej myšlienky je už len krok k tomu, aby ste sa rozhodli vyskúšať elektronickú cigaretu. V mojom prípade, napríklad.
Videl som Benátky, Bolognu, Florenciu, Pisu, Janov (aj keď len trochu) a pochodil som Sardíniu. Možno o tom napíšem. Kým som sa, ako správny slovenský milionár, vrátil Ryanairom do Bratislavy, strávil som v Taliansku dvanásť dní, čo ma kvalifikuje na spísanie nasledovného. Okrem toho je tento článok takou hyperbolou, že to takmer ani nemusím zdôrazňovať.
Raňajky v Crowne Plaza. Černoch s kuchárskou čiapkou priamo predo mnou varí praženicu, ktorú mi potom naloží na tanier, lebo v Crowne Plaza na kvalite záleží. To bude zrejme tá piata hviezdička.
Život pred každého z nás stavia množstvo situácií, ktoré optimisti nazývajú výzvami a realisti problémami. Príjemné na nich, teda ak ste babrák, je, že poskytujú množstvo príležitostí, ako niečo pokaziť, zničiť, nedokázať alebo nestihnúť, ako v niečom zlyhať, prípadne sa do toho vôbec ani nepustiť.
V podvečerných hodinách Medzinárodného dňa žien sa v priestoroch bratislavského Národného tenisového centra uskutočnilo posledné predvolebné stretnutie osobností Smeru – sociálnej demokracie so svojimi sympatizantmi, ktoré bolo zavŕšením prebiehajúcej predvolebnej kampane. Vyše osemtisíc ľudí si v príjemnej a žičlivej atmosfére vychutnalo prítomnosť predstaviteľov strany a hudobné vystúpenia obľúbených interpretov.
Zmyslom života niektorých malých ľudí je stať sa ľuďmi veľkými a popritom znepríjemniť život iným ľuďom, ktorí napríklad až takí veľkí nechcú byť. Často sa totiž stáva, že aj keď je človek veľký, vnútri ostane stále malý. A práve toto majú malí ľudia spoločné s malými komármi: aj malý komár chce totiž byť komárom veľkým a popritom ľuďom znepríjemňuje život. Strašne. Viem, o čom hovorím.
Internet je super, lebo spája ľudí a my si to hneď aj ukážeme na príklade. Takže napríklad: predstavte si, že chcete niečo predať. Nájdete si stránku, tam to napíšete, pridáte telefónne číslo a čakáte. Potiaľ dobre.
Minulý piatok večer, s teplotou, som sa nachádzal v takom polokomatickom stave, kedy mi bolo pomerne dosť jedno, čo sa okolo mňa deje. A som si povedal, že si pozriem. A som si pozrel. A môžem vám povedať toto:
O aviváži v zásade žiaden chlap nepotrebuje vedieť nič viac než to, že existuje. Je to taká voňavá vec, od ktorej voňajú iné veci a voňavé veci sú fasa, preto je fasa aj aviváž. Toľko popis celej problematiky v dvoch vetách.
Vždy som vedel, že cestovanie je matkou poznania a otcom nespokojnosti, lebo zájdete hocikam a zistíte, že je tam hocičo inak. Prestal som cestovať. Pre pokoj v duši, pre menej nervov a tak sa teraz už nerozčuľujem, teda okrem situácií, kedy sa rozčuľujem a tie sú často. Lebo ešte stále si pamätám. Nie to, ako sa tam niekde ku mne správali lepšie, lebo ak sa ku vám správajú dobre, zvyknete si na to rýchlo. Pamätám si tie šoky zakaždým, keď som sa vrátil domov. Na to som si nikdy zvyknúť nevedel, tak som teraz, ako vravím, prestal cestovať. Aby som si zvykať nemusel.
Sú predajne potravín a predajne potravín, tie druhé charakteristické aspoň jednou z nasledujúcich vecí: staré kachličky na podlahe, hrkotajúce vozíky, špinavé poličky, obmedzený výber, akcie vypísané na zdrapoch papiera (s gramatickými chybami) a neochotný personál. A že je ich dosť.
Napíšem to tu, lebo to bude znieť strašne romanticky. Vyrastal som na Chate pod Soliskom. Že som tam nevyrastal celé detstvo, to nenapíšem, lebo to romanticky neznie.
