Lavíny prichádzajú náhle, ale nie náhodne. Majú svoju krutú presnosť a nemennú zákonitosť, všetko je to koniec-koncov fyzika. Zdajú sa byť nemilosrdné a prekvapivé, ale pravda je len to prvé. Momentu, keď sa neodvolateľne uvedie do pohybu tá nezastaviteľná masa, totiž predchádza presne stanovená a nemenná postupnosť. Nebyť nej, lavína by nikdy lavínou nebola, vlastne by nebola ničím, len celkom obyčajným snehom. Je totiž nemilosrdne presná; hoci si myslíte, že nikdy neviete, aj tak viete, kedy a kde ju môžete očakávať. Nepomáha to, nepomáha ani kúsok – keď sa raz dá do pohybu, aj tak sa nedokážete pripraviť.
Letmý sneh je knihou o lavíne v celej jej úplnosti. Opisuje ju od momentu, keď sneh napadne, cez ono osudné oteplenie (alebo vietor), ktoré spôsobí, že sa zloženie snehu zmení. Pokračuje momentom, keď snehové platne začnú praskať a vy, súc úbohý turista, to praskanie počujete. Začínate si uvedomovať nevyhnutnosť blížiacej sa katastrofy. Opisuje okamih, keď sa po svahu začínajú kotúľať prvé nesmelé guľky, sleduje stopy, ktoré po sebe zanechávajú aj to, ako sa nabaľujú čoraz viac. Táto kniha počúva snehové dosky, keď sa lámu.
Hoci hovoríme o literatúre, fyzika je nakoniec predsa len fyzika. Lavína padnúť musí, výnimky nerobí a keď sa to stane, jajže, bože, niet pomoci. Každý má tú svoju: celý život sa driapeme na vrchol akéhosi kopca a keď sa naň dostaneme, namiesto krásneho výhľadu tam nájdeme ju - presná a neomylná čaká, aby sa spustila. Et in Arcadia ego. Nakoniec je len na nás, ako a či vôbec jej náraz ustojíme. Hoci to celý život tušíme, nemyslím si, že sa na to dá pripraviť, nemyslím si, že ten kopromis s časom existuje a nemyslím si, že na ňom záleží. Lavína kompromisy nepozná.
Letmý sneh je kronikou starnutia, pomalou a neúprosnou zároveň, zahmlenou a plnou nehy. Je o tej chvíli, keď si uvedomíte, že v sebe máte omnoho viac minulosti ako budúcnosti, je o tom dni, keď zistíte, že na tom mieste, kde celý život stál jeden človek, zrazu stojí niekto úplne iný. Vaša milovaná Magdaléna sa zmení na Agrafiu Nikolajevnu a tá zas na Eugéniu, pribudne jej fiktívna priateľka Alica, ktorá si prisvojí všetky vaše spoločné spomienky, z vás sa stane Čimborazka. Je o tom, ako sa starí ľudia neodvratne menia na deti. Nemáte na výber, zrejme vtedy si uvedomíte, že lavína už spadla. Tak ako na rodičovstvo (a na nič iné), ani na starnutie neexistuje žiaden návod, ostáva len úloha, ba nie úloha, priam poslanie ten náraz ustáť. Každý sa bojí Alzheimera, nikto si ho nevie predstaviť a opísať ho z vlastnej skúsenosti nemá kto. Musíte sa len vysporiadať. Tá bezmocnosť a nevyhnutnosť môže byť, rovnako ako pri lavíne, desivá.
Pod tým všetkým je Letmý sneh krehkým príbehom plným jesennej lásky. Onou nehou a pochopením pripomína Bariccov Hodváb, ale je písaný ešte nežnejším jazykom (Baricco sa možno trochu stratil v preklade). Autorom príbehu je život, na jeho napísanie treba mať vek, platnosť je všeobecná. Každý máme svoju lavínu a teraz už nemôžeme hovoriť, že nám to nikto nepovedal, keď je to práve v tejto knihe všetko tak presne zaznamenané. Neexistuje kompromis s časom, tieto preteky sa vyhrať nedajú, ale ako som spomínal, je to úplne jedno. Aj život má svoje zákonitosti a na človeka ohľad neberie.
Beata o knihe napísala tu.
