Rusko v kocke: Michail Bulgakov - O prospěšnosti alkoholismu
Boli časy, keď som povrchne miloval ruskú literatúru. Cestou na prijímačky som namiesto opakovania si okruhov (alebo zoznamovania sa s nimi, povedzme si pravdu) čítal Turgenevových Otcov a synov a nachádzal som v nich generačné presahy. V jednom emočne vypätom období (mladý vek im praje) som zas čítal Buninove Temné aleje a stotožňoval sa s nimi ostošesť. Žasol som nad Majstrom a Margarétou a prehrýzol sa aj cez nejakých tých Dostojevských. Potom sa mi to však v jednom momente v hlave akosi poplietlo, pomyslel som si, že vlastnenie hrubej ruskej knihy zo mňa spraví múdrejšieho človeka a v Edinburghu si vo výpredaji kúpil Vojnu a mier. A nedočítal ju. A na dlhé roky s ruskou literatúrou skončil.
Opätovné budovanie dôvery trvalo dlho a dôležitú úlohu v ňom zohráva môj priateľ rusista, s ktorým s pravidelnou nepravidelnosťou vedieme nad pivom siahodlhé debaty a robíme unáhlené závery. To vďaka nemu som za posledný rok prečítal Encyklopédiu ruskej duše v skvelom Štrasserovom preklade, Sorokinov Denník opričnika, aj svoju vlastnú moskovskú trilógiu: Moskva - Peťušky od Jerofejeva, Moskva-kva-kva od Aksionova s jednou z najlepších posledných viet vôbec a Moskoviáda od Andruchoviča, hoci ten je Ukrajinec. Ale rozumieme sa.
Rozumieme sa, vieme, o čo ide. Môžeme diskutovať o pozitívnom vplyve alkoholu na umeleckú tvorbu a jeho negatívnom vplyve na prakticky všetko ostatné, avšak dojem, že bez neho by to v Rusku síce nejako fungovalo, ale pre neistý výsledok ešte nikto radšej nevyskúšal ako presne, je neodbytný. Pri pití uhorkovej šťavy by takéto knihy jednoducho nevznikli. Esenciou tohto poznania je práve Bulgakovova štúdia o spoločenskej prospešnosti alkoholu, krátka a nejasná ako spomienky, ktoré ostávajú.
Z Azerbajdžanu cez Nemecko a Izrael do Palestíny:
Olga Grjasnowa - Der Russe ist einer, der Birken liebt
Maša ako desaťročná utiekla z Azerbajdžanu pred vojnou v Náhornom Karabachu do Nemecka. Tam strávila väčšinu svojho krátkeho života a vyštudovala, keď však jej nemecký priateľ náhle zomrie, zistí, že do Nemecka nikdy tak úplne nepatrila. Súc Židovkou sa vyberie do Izraela, ale ani tam ju jej rodina neprijme a Arabi ešte menej a tak sa celú knihu pohybuje v akomsi vzduchoprázdne. Toľko zápletka.
Debutový román Olgy Grjasnowej sa stal bestsellerom, lebo hoci sa príbeh o azerbajdžanskej Židovke v Nemecku, Izraeli a Palestíne môže na Slovensku zdať nereálnym konštruktom, niekde inde je reálny až príliš. Autobiografické prvky sa prehliadnuť nedajú.
Niečo málo by sa dalo vyčítať - hlavná hrdinka je pomerne sebestredná a niektoré problémy si spôsobuje sama a dobrovoľne, ale ide o významy, priatelia, širšie významy! Na to, aby sa človek pýtal, kam vlastne patrí a občas mal pocit, že nepatrí nikam, nemusí byť nevyhnutne z Azerbajdžanu a už vôbec nie zaseknutý v konflikte kultúr, náboženstiev, vzťahov, jazykov a histórie, ktorá je niekedy najťažšou batožinou. Pokojne môže byť aj zo Slovenska.
Der Russe ist einer der Birken liebt je kniha, ktorá sa číta ľahko. Teda po prvých desiatich stranách, počas ktorych si človek zvykne na nemčinu.
Chcem byť ako Tomáš Ulej, ale...: Tomáš Ulej - Ale
Chcem byť ako veľa ľudí. Keď pozerám futbal, chcem byť ako Leo Messi, hoci ani proti Robinovi Van Persiemu by som nenamietal. Keď počúvam Laca Borbélyho, chcem byť ako on alebo sa mu aspoň priblížiť, no a keď sledujem hociktorého z našich hokejistov, chcem sa vedieť aspoň korčuľovať. Rozhodujúci gól pred vypredaným štadiónom som vo svojich predstavách dal už niekoľko stoviek razov, občas aj vtedy, keď práve kráčam po ulici.
Evolúcia
Späť na stromy,
no nie liezť,
ale dozrieť.
Okrem toho chcem založiť kapelu a nikdy to nespravím, lebo hrať ani spievať neviem a nielen to, dokonca na to nemám ani talent. Úplne zúfalo ho nemám. Aj tak však chcem byť spevák, nie kvôli fanúšičkám, ani kvôli peniazom, len pre ten jednoduchý pocit, že stojím na pódiu a iní ľudia ma dobrovoľne počúvajú. Nech ich je hoci aj len päť. A na päť minút.
Politika
V čom pravica nepoľaví,
to ľavica nepopraví.
Nositeľ Ceny Ivana Kraska za literárny debut sa pre tento rok volá Tomáš Ulej, ale to nie je dôvod, pre ktorý chcem byť ako on. Úplne by mi stačil jeho postreh, zmysel pre skratku a vtip. Skrátka, chcel by som vedieť písať také aforizmy ako on. Bohužiaľ, čosi mi vraví, že to skončí ako s tou kapelou. A korčuľovaním. A Borbélym. A Messim. Zoznam vecí, ktoré nikdy nedosiahnem a schopností, ktoré nemám, je vlastne zdrvujúci.
Vytŕčať z radu
Najviac z radu vytŕča
nie ten, čo stojí napravo,
ani ten, čo stojí naľavo,
ale ten, čo stojí vpredu.
A Tomáš vytŕča.
Stať sa slávnym. Neskoro, ale predsa: John Kennedy Toole - Spolčení hlupců
Existujú minimálne štyri veľmi dobré dôvody, pre ktoré stojí za to prečítať si Spolčení hlupců. Prvým je príbeh autora.
John Kennedy Toole svoju knihu napísal a ponúkol vydavateľstvám, ktoré ju vospolok odmietli. Prepisoval a upravoval ju niekoľko rokov, nikdy ju však nedostal do podoby, ktorá by niektorého z vydavateľov uspokojila. Tento neúspech, ktorý považoval za osobné zlyhanie, bol ťažkou ranou pre jeho zrejme už i tak veľmi labilnú psychiku. Po tom, čo sa jeho stav vytrvalo zhoršoval, stratil miesto učiteľa a svoj život ako 31-ročný ukončil. Kniha ostala nevydaná a jej príbeh je ďalším dôvodom, pre ktorý sa o ňu oplatí zaujímať.
Ujala sa jej totiž jeho matka, ktorá po synovej smrti sama trpela depresiami a strávila ďalších dvanásť rokov snahou o jej vydanie. Keď sa to nakoniec stalo, prvá edícia vyšla v náklade 2500 kusov a prešla bez povšimnutia. Trvalo jeden ďalší rok, kým sa dočkala uznania. John Kennedy Toole za ňu v roku 1981 posmrtne získal Pulitzera a dodnes sa z nej predalo vyše jeden a pol milióna výtlačkov. Mnohé iné knihy by sa po dvanástich rokoch od napísania mohli stať dávno neaktuálnymi a to je tretí dôvod.
Spolčení hlupců totiž opisuje New Orleans a americký Juh v istom špecifickom období, na platnosti však nestráca. Nositeľom jej kvality nie je dej, ale postavy, ich vykreslenie a teda autorov talent. Ak by nebola smutná, bola by komédiou a naopak, ak by nebola natoľko vtipná až absurdná, bola by tragédiou. Takto je kúskom z každého. Svetovej literatúre navyše v podobe Ignácia S. Reillyho dala jednu z najnesympatickejších postáv vôbec.
Štvrtým výborným dôvodom je skvelý preklad Jaroslava Kořána, ktorý čitateľa v porovaní s originálom neoberie ani o kúsok zážitku. Pre dôkaz prekladateľského majstrovstva netreba ísť ďalej ako po názov. Priemerný prekladateľ by totiž dunce preložil zrejme ako hlupák, podpriemerný by si to možno ešte zjednodušil idiotom. Čitateľ by na nič neprišiel a zásadné ochudobnený by nebol, Kořánova práca sa však začína už tu. Ignácius S. Rilley totiž ľudí okolo seba vo svojej povýšenosti nepovažuje len za obyčajných hlupákov alebo nedajbože idiotov. Sú preňho skutočnými hlupcami, ľuďmi nehodnými pozornosti a ohľadov.
A takto sa končí výber na mesiac júl.
O mesiac zrejme tieto:
Arto Paasilinna - Autobus samovrahov
Martin Meredith - The state of Africa
John Irving - Modlitba za Owena Meanyho
Ivo Andrić - Most cez Drinu
Alebo aj iné.
