„Vtipnejší vyhráva prešiel už nejeden chotár a dnes ho víta sklenený Poltár," vravieval kedysi Ivan Krajíček a to by bolo v poriadku, ak by to dnes ráno nebol povedal opäť a obávam sa, že nie prvýkrát a ani naposledy.
Dajme na úvod krátku rozpravu o tom, či krajíčkovský špeciál každé ráno na STV je prejavom číreho sadizmu manažmentu, nedostatku financií alebo akejsi nostalgie. Osobne sa prikláňam k prvej a tretej možnosti poprvé preto, lebo vieme, s kým máme do činenia a podruhé preto, že tiež vieme, s kým máme do činenia. Ak by totiž dôvodom bol onen toľko omieľaný nedostatok financií, z televízneho archívu sa celkom iste dalo vybrať niečo hodnotnejšie, pondelkové inscenácie napríklad. Lenže sa nedá, presne tak, ako sa v STV nedá prakticky nič, nie, ani keď nám dáte viac peňazí. Ale dajte nám ich.
Pokiaľ ide o samotnú reláciu, predchádzanú, len pre úplnosť, reprízami Repete, toľkoto by som povedal. Bola popretkávaná brilantnými monumentálno-vzletnými metaforami, ktorých fosílie môžete občas začuť u futbalových komentátorov a že to vo mne zanechalo hlboký dojem vám musí byť jasné už len z toho, že som v tejto vete použil slovo popretkávaná.
Zo sociologického hľadiska bolo ďalej zaujímavé vekové zloženie (vďačného) publika, takmer bez výnimky tvorené osobami stredného a staršieho veku, v ktorých charakteristike ďalej pokračovať nemusím, poskytnem len nápovedu. Katarína Tóthová. Toto je signifikantné, lebo to dokazuje, že publikum sa nemení, predtým Vtipnejší vyhráva a Repete, teraz Senzus, Drišľakoviny a Televízne noviny (to len kvôli rýmu). Zloženie publika sa rokmi nezmenilo a ak sa zmenila úroveň programov, potom skôr k horšiemu, jedno konštatovanie smutnejšie ako druhé. Lenže ja nie som sociológ, niekedy žiaľbohu, lebo by som mohol byť a niekedy chvalabohu, lebo by som byť nechcel. Výnimočne sebatrýzniacim spôsobom by som zrejme už dávno spáchal samovraždu zo zúfalstva nad nemennosťou masového vkusu, takže opäť raz končime pri starom dobrom „a niekedy aj chvalabohu, že žiaľbohu." Ani nevedel, akú múdrosť povedal.
Ak si všimnete, hodnoteniu relácie sa v podstate vyhýbam, lebo akceptujem, že ľudový vkus a televízna ponuka boli také, aké boli, hoci úroveň absolútnej nezábavnosti a spomínanej klišéovitosti osobne (s dôrazom na osobne) považujem za výnimočne vysoký. To je minimálne prvý z mnohých dôvodov, prečo by podobné programy mali navždy ostať zamknuté v televíznych archívoch a sladko zdeformovaných spomienkach tých, ktorí si ešte pamätajú.
Druhý je potom ten, že ide skrátka a dobre o historickú anomáliu a tretí, najdôležitejší, že od nás chcú nejaké koncesionárske poplatky a ak to myslia vážne, nemali by si z nás robiť srandu. Racionálny dôvod nato, aby každé ráno vysielali krajíčkovské špeciály z roku 1969* totiž neexistuje. A ak máte opäť raz pocit, že to pozerať nemusím a kritizovať nemám, tentokrát sa úplne mýlite, lebo za STV platíme všetci bez ohľadu nato, či ju vôbec niekedy zapneme. Aj ja, tak si aspoň zanadávam, čo iné mi ostáva.
*program nedopozeraný, dátum vygooglený na základe Krajíčkovej referencie o desiatom výročí poltárskych sklární.
