Keďže sa ale bytostne potrebujem odlíšiť od toho zástupu Starých Slovákov zo Žiliny, ktorým sa týmto neospravedlňujem za generalizáciu, lebo toto nie je vážny článok, našiel som si to svoje. Nie som hrdý nato, že som Slovák, ani nato, že som z Tatier. Moje srdce je, prosím pekne, až po okraj naplnené iracionálnou ale o to silnejšou hrdosťou nato, že som zo Sibíra.
Hociktorý lepší psychológ by možno povedal, že iracionálne presvedčenie býva spravidla najsilnejšie, ale mňa to ako patriota nemá čo zaujímať. Sibír je totižto niečo.
Máme električkovú zastávku, ktorá okrem iného slúži aj ako električková zastávka, a benzínovú pumpu, ktorú celé Slovensko spoznalo vďaka minuloročnej hokejovej reklame. Na Sibíri je osem bytoviek, potom tá naša s obchodmi na prízemí a niekoľko rodinných domov. Máme potraviny a dnes ráno v nich mali aj chlieb, čo napríklad v jednej banskobystrickej Jednote vonkoncom nie je bežný jav. Ako som minule spomínal, trafiku nemáme, ale zato máme les. Doprčic, vlastne ani ten už nemáme.
Zato keď sme ho mali, bolo super. Všetko sa v ňom dalo robiť a aj sme v ňom všetko robili. Nebudem konkretizovať, lebo si mama tento blog prečíta a zase bude naštvaná. Ale napríklad sme v ňom opekali, bicyklovali sme sa po ňom a aj sme liezli po stromoch. To len vás hneď napadajú blbosti, lebo ma nepoznáte.
Sibír je super. Akože fakt, že hej. Kŕmili sme srnky a Tomáš na bicykli raz skoro zrazil medveďa, ktorý si to valil po chodníku. Následne sa obaja splašili, Tomáš si to proti všetkej prirodzenosti nasmeroval do lesa a medveď, tiež proti všetkej prirodzenosti, na cestu. Tam ho skoro zrazil Paľov oco Paľo na autobuse.
Hej, dobre bolo, ale toto nie je prvýkrát, čo o tom píšem. Teraz tiež nie je najhoršie, ale už nie na Sibíri, lebo tu už nikto nie je. Všetci sme sa akosi pobrali a nielen stadeto. Sedím si tu teraz takto na balkóne, pozerám sa na stromy, ktoré boli a už nie sú a vidím ihrisko, ktoré stále je, ale už nie také ako vtedy, keď sme na ňom hrávali futbal. Oplotili ho a vyliali naň asfalt.
Zdržím sa tu vyše mesiaca a teším sa nato, lebo sa domov vrátia kamaráti, s ktorými som sa za posledné letá, strávené v hnusnej cudzine, poriadne nevidel. Hovorím si, že teraz, keď už sme starší a rozumnejší, mohli by to byť príjemné prázdniny.
Potom sa poberiem. Najprv na dva týždne do Kosovskej Mitrovice, potom na mesiac do Varšavy a nakoniec na päť mesiacov do Krakova. Všade tam budem šíriť správu o tom, že v jednej malej krajine sa vo výške rovných tisíc metrov nad morom nachádza sídlisko bez panelákov, ktoré je jednoducho na celom svete najlepšie. (A nech sa strčia Zruby, Polianka aj Dolný Smokovec!)
Posledný blog som zakončil ponaučením a môžem skúsiť aj tento. Čo teda z horeuvedeného vyplýva? Okrem toho, že ten Sibír je fakt najlepší na svete aj to, že nie je najväčší patriot ten, kto najviac kričí. A vôbec.
Venované.
