Rozanalyzovanie každého jedného aspektu, ktorý mi spôsobil takmer fyzickú ujmu, by vyžadovalo pozrieť si reprízu a to odo mňa nemôžete chcieť. V hraničnej situácii som ochotný zjesť strúčik cesnaku, ale reprízu si nepozriem ani keby som mal za trest absolvovať cestu osobákom Žilina – Krakov.
Našťastie, aby som sa mohol dosýtosti vyzúriť na úbohosti Smotánky, mi stačí aj to málo, čo som si zapamätal. Poďme zaradom. Prvá sa na obrazovke zjavila moderátorka a dokonale zapadla do tej prázdnoty, ktorou som zabil trištvrte hodiny svojho času. Jediným obsahom relácie aj tej osoby bol totiž vytrvalo tupý ale žiarivý úsmev a prázdne reči štylisticky al lexikálne na úrovni ôsmeho piva alebo ôsmeho úderu kladivom po hlave. Budem schválne hnusný a poviem, že usudzujúc z predvedeného výkonu bol jediným ďalším obsahom onej slečny silikón a botox a je mi pritom absolútne jedno, či je to pravda. Toto nie je politicky korektný článok.
Z ďalšieho deja mi v pamäti ostali zástupy mien a tvárí, ktoré (česť výnimkám) sa od seba odlišovali len v tom, koľko mali vypité a do akej miery je ich existencia pre svet bezvýznamná. Každá z tých tvárí niečo povedala a žiadna nepovedala nič. Aj to je umenie.
Po čase som zistil, že tento výkvet spoločnosti sa delí na dve skupiny. Celebritami sa nazývajú tí, ktorí už sú tam, kde chcú byť všetci. Tí, ktorí tam ešte nie sú, ale poctivo vymetajú všetky párty, pretŕčajú sa pred kamerami a drístajú až sa mozog zastavuje, sa označujú ako mediálne známi. To slovo znelo trikrát za minútu. Mediálne známy bohvieaký príbuzný nejakej moderátorky. Nový, zatiaľ nie ešte celkom mediálne známy priateľ už čoskoro mediálne známej postavičky asi z reklamy na Persil. Playmate, ktorej hlúposť kričala z každého pohybu a jej jedinými devízami boli, ach, aké prekvapenie, blond vlasy a bujné poprsie. Ani sa netvárila, že má naviac. Aj to je umenie.
Existuje ešte tretia a suverénne najsmutnejšia kategória ľudí vyskytujúcich sa v programe, ktorý je príčinou tohto lexikálneho cvičenia na tému Synonymá slova stolica. Sú to osoby, ktoré možno kedysi dávno boli alebo chceli byť celebritami a stále odmietajú odísť. Takto nejako som sa dozvedel, že Tweensky, áno, presne tie dve dievčatká, od ktorých nepoznáte ani jednu pesničku, ešte stále existujú. Neviem, čo robia okrem toho, že sa zúčastňujú večierkov, kde sa ľudia navzájom uisťujú o svojej dokonalosti. To o tom uisťovaní je len môj názor, ale kľudne to môže byť aj pravda. Takto som sa dozvedel, že Maťo Ďurinda a Dušan Tittel, ktorý zjavne tiež patrí na to hviezdnaté nebo, majú prírastky v rodinách. Takto som sa opäť mohol pokochať pohľadom na žiarivočervený nos Roba Kazíka, pri ktorom moja zásoba negatívnych a zároveň slušných prívlastkov jednoducho zlyháva.
Samostatnou kapitolou tohto psychologického ponoru do života tejto ťažko pochopiteľnej skupinky ľudí bola kategória najväčších škandálov minulého roku. Pár sekúnd po skončení programu mi všetky splynuli do jednej masy neužitočných informácií, určite však neprestrelím ak poviem, že takmer všetky sa týkali toho kto s kým, respektíve kto s viacerými. Vtedy som sa s vypätím všetkých mozgových buniek, ktoré som ešte tesne pred koncom programu bol schopný pozbierať, zamyslel nad tým, kto je, povedané ešte pomerne slušne, väčší hajzel. Či tí, ktorí takto žijú, alebo ti, ktorí o tom s potešením a slintaním referujú. Na odpoveď si netrúfam a tak medzi nich asi alibisticky dám znamienko rovnosti.
Týmto pseudofilozofickým konštatovaním si dovolím sa s vami rozlúčiť. Špeciálnej hviezde a budúcej celebrite, vrátnikovi z Markízy, za jeho prínos do programu udeľujem deväť slizkých eštebákov s odfarbenými fúzami z desiatich.
