Tu je fotka z onoho večera, aha, Samo a minimálne desať Albáncov, ani jeden nemá samopal. Na najvyššom schode blonďavá Arta, ktorá skôr ako Albánka vyzeral ako Nastenka, strašne sa mi páčila a bolo jej to jedno.
Z toho večera mi ďalej utkvela v pamäti pesnička, ktorú tam vtedy spievali. Nerozumel som ani mäkké f, lebo albánčina je jazyk, v ktorom sa slová bežne začínajú dvojitým r (pozdravujem Rrezartu), a z ktorého fakt ani mäkké f nerozumiete. Čiže textu som nerozumel a názov nevedel, v pamäti mi ostala len melódia refrénu a dnes som ju, bez toho, aby som ju hľadal, našiel, čiže vám ju v rámci seriálu Spoznaj svojho Albánca predkladám. Hudobnú úroveň nemá žiadnu a text je, aspoň teda pokiaľ to Google translate zvládol, dostatočným mixom patetických historicko - nacionalistických slov a z takých sú na Balkáne najväčšie hity.
A teraz o tom, ako som bol Maďarom.
Neexistuje na to síce žiadne racionálne vysvetlenie, ale včera som upratoval kuchyňu a balkón. Do kuchyne som si priniesol laptop, nech mi pri umývaní riadu hrá hudba. Chvíľu som počúval Nirvanu, čo je, ak chcete upratať rýchlo, ideálna hudba. Potom som zapol shuffle a hralo kadečo, kuchyňa už bola uprataná, tak som sa presunul na balkón, pozametal, zobral mop a začal umývať. Hudba hrala, okná otvorené neboli, ale cez dvere je trochu počuť bolo. Nie veľmi, nebola nahlas, ale zase náš balkón je otočený do uzavretého štvorca vnútrobytovkového dvora. Tam ju počuť bolo, lebo tam počuť všetko, ale kým hrala normálne, nikoho to rušiť nemohlo.
Lenže potom sa to stalo.
Balkón už bol skoro umytý, keď mi Winamp, podliak jeden, vybral pieseň od pána menom Dervish Shaqa. Ak chcete získať predstavu, ako presne znela, môžete si pustiť túto, ktorá ňou síce nie je, ale znie presne rovnako. Pre tých, ktorí predstavu získať nechcú poviem, že znie ako zvolávanie do mešity podfarbené náhodným brnkaním na niečo strunovité, ale rozladené. Toto teda zaznelo v írečito slovenskom obytnom dvore a ja na svoju obhajobu môžem povedať, že by som sa takéhoto ideozločinu za normálnych okolností nedopustil, hneď by som ju prepol, ale povedal som si, že balkón už mám skoro umytý, tú minútu to hádam všetci vydržíme a potom už bude znieť iba a len Robo Kazík, nech mu je funkcia ľahká.
V tom dvore máme stromy, mali sme aj orgovány, ale tie odkvitli krátko potom, ako som sa nasťahoval. Neviem prečo. Ako áno, ako nie, spoza tých stromov sa vynorila anonymná dôchodcovská suseda, nie tá s fialovým prelivom, ktorá vládne celému domu, ale iná. Dovtedy som ju kvôli tým stromom nevidel, zrejme vešala prádlo a teraz, keď sa vracala do vchodu, sa na mňa na druhé poschodie pozrela (ja som akurát robil niečo s črepníkmi) a povedala Aspoň si to daj potichšie, keď to už počúvaš, ty Maďar.
Takto to bolo a toto je to pravé miesto aj čas na morálno-náučný traktát o tom, ako musíme byť slušní a dobrí, nenadávať si a neprechovávať zášť. Ako sme, v širšom filozofickom koncepte tohto momentu, všetci v prvom rade ľudia, lebo teda ak som sa v tom Kosove niečo naučil, tak potom práve toto. A ako musíme byť v prvom rade tolerantní. Vo svojom živote som z Maďarov aj Albáncov stretol len tých dobrých, mám medzi nimi priateľov a ak sa jedného dňa rozhýbem, hádam z toho aj niečo publicisticky hodnotné vzíde.
Lenže každé á má aj svoje bé a v tomto prípade si to bé môžete pozrieť, ak si v prvom videu všimnete mapu, ktorá tam je zhruba o 3:04. Pre tých z vás, ktorým sa nechce, napoviem, že je tam mapa Veľkého Albánska a takéto mapy ešte k ničomu dobrému neviedli. Presne takto potichu a nenápadne moja tolerancia dostáva na hubu, pretože vychádza najavo, že tolerancia malého zla nevedie k jeho zániku, ale rastu.
