„A niekto starší doma je?"
„Nie."
(Netušil, čo je také dôležité, že som príliš mladý nato, aby som sa toho zúčastnil, ale ako každé dieťa, aj mňa najviac láka zakázané ovocie.)
„Ale osemnásť si už mal, však?"
(Úprimne, stál som tam v roztrhaných nohaviciach s rozopnutým opaskom, čerstvo oholený, ale pod osemnásť som hádam predsa len nevyzeral. Prehltol som mentorskú miniprednášku na tému Ako som počúval Trosky, keď ty si ešte..., ktorá sa dráždivo tisla na jazyk, a sucho som odpovedal..)
„Áno."
Ako sa ukázalo, šlo o závažný kvíz firmy zaoberajúcej sa predajom riadu. Pozostával z dvoch zložitých otázok o mojich stravovacích návykoch, na ktoré som obe odpovedal záporne a dúfam, že správne. Nadiktoval som svoje meno (chalan čítal ocove knihy, čím si u mňa zmazal predchádzajúce mínusky) a telefónne číslo, keďže mi vraj zavolajú, aby skontrolovali, že som sa s ním naozaj rozprával. V takýchto veciach celkom rád a s pochopením pomôžem, lebo som sa tomu sám dva dni, prvý a posledný, venoval.
Všetko mi to vyfučalo z hlavy v momente, keď som zasadol naspäť ku koučovaniu FC Barcelona (čakám, kedy ma vyhodia) a bola by to len humorná príhodka, nebyť toho, že mi včera niekto prezvonil. Hlavou mi prebehla myšlienka na anonymnú prváčku, ktorá ma posledné dni v škole prenasleduje pohľadom (pozdravujem) a začali sa odvíjať adekvátne scenáre.
Zavolal som späť a tam mi príjemný hlas, ktorý celkom nepochybne skutočne patril sympatickej osobe opačného pohlavia, oznámil, že hentotamto čosikamsi, fakt som im helfol a oni mi zato chcú dať darček. Na tomto mieste musím čo najjednoznačnejšie povedať, že nie som hlupák. Fakt. Aspoň si to myslím. Ja VIEM, o čo ide. Utriedil som si ale plán na dnešný deň a tam, kde som mal na programe nákup cigaretových filtrov v jedinej trafike, ktorá ich predáva (nemali, neprišiel tovar), som našiel malé časové vákuum. Dohodli sme sa na piatu. Prežil som charitu, prežil som scientológov a aj keď mi tie riady otrieskajú o hlavu, prežijem aj toto.
Keďže teda už viem, o čo ide, dorazil som dnes na miesto skôr a venoval sa prieskumu terénu. Ulica Janka Kráľa je zaujímavá. Nachádza sa na nej pobočka Privatbanky, ktorá vyzerá tak privátne ako sa len dá. Na prvý pohľad je vám jasné, že vás nechcú, nepotrebujú a nemajú pre vás peniaze. S dôrazom na pre vás a nie na nemajú. Pre koho majú neviem, ale môžeme špekulovať. Potom ešte pár obchodov a jedna betónová kocka, ktorú nanovo natreli a teraz hurá, luxusné kancelárske priestory. (Len tak pre zaujímavosť, taká Ulica Jana Kollára je na tom lepšie. Tvorí ju večne rozbahnená poľná cesta, pár unimobuniek a hora odpadkov v kríkoch. Keď už spomínam národných dejateľov.)
Vstúpil som do tej betónovej kocky, kde mala firma prenajaté celé poschodie. Ovanula ma vôňa obložených chlebíčkov a kávy a ja som pochválil svoju predvídavosť. Neobedoval som, reku, keď im tu už mám byť za blbečka, aspoň sa u nich najem. Študent, viete.
Ešte predtým, ako som ale vstúpil do prežiarenej miestnosti, kde ma nepochybne očakával DARČEK, pocítil som volanie prírody a rozhodol sa nečakať. Mal som v pláne si nasledujúcu prezentáciu plne, vrátane jedla a nápojov, vychutnať, tak som neváhal (Len neváhaj, Samo, neváhaj, vravievala v ôsmej triede učiteľka, keď som na matike rozpačito kráčal k tabuli) a zamieril na záchod. A presne tu, priatelia, som spravil chybu. Na dverách svietil nápis Zamykajte WC počas pracovnej doby! (Odomykajú ho na fajront?), bolo samozrejme otvorené, tak som vstúpil a práve v momente, keď som sa s blaženým úsmevom (bedlivo strážiac, aby sa ani kvapka neodrazila späť na nohavice) oddával vieme čomu, niekto sa rozhodol splniť si povinnosť a dvere zamkol.
Je to ako zo zlého filmu, ja viem, ale to nič nemení na tom, že boli zamknuté. Nevrhol som sa k nim a nezačal trieskať, lebo najprv som musel ukončiť vieme čo, ale potom som sa snažil. Najprv som klopal, potom volal a potom aj búchal, lenže dvere boli (v súlade s pravidlami zlého filmu) v takej bočnej chodbe, každopádne dosť ďaleko nato, aby ma niekto počul.
Spomenul som si na všetky akčné filmy, ktoré som v živote videl (počet: jeden. Niečo o Jeanovi Claudovi a cudzineckej légii.), ale ani jeden z nich neriešil, čo robiť, ak ste zamknutý v Bystrici na záchode a niekto vyžiera VAŠE zaslúžené chlebíčky. Vykopnutie dverí neprichádzalo do úvahy, lebo sa otvárali dovnútra, na skákanie z okna zase situácia nebola dostatočne vážna, tak som sa chvíľu obzeral okolo (Po použití stlačte splachovač 2x! - nápis nad pisoárom), skontroloval papier (majú, asi sa im darí lepšie ako našej fakulte), pozrel sa do zrkadla (robia sa mi kúty a ešte aspoň týždeň sa nemusím holiť).
Potom mi akosi došli nápady, tak som si s výrazom človeka, pre ktorého je to tá najprirodzenejšia vec na svete, vytiahol notebook, položil si tašku na zem, pohodlne si na ňu sadol a začal som prekladať. Viem, že ak by na mňa v tom zlom filme práve v tomto momente z misy vyskočila horda zmutovaných potkanov, vyznievala by moja činnosť nesmierne banálne, ale tak to proste bolo, no. Prekladal som. Dokážem pracovať za každých podmienok.
Nejaký čas prešiel a keď zjedli všetky MOJE chlebíčky a dostali darček, prezentácia sa skončila. Predpokladám, lebo najprv sľubne zaštrkotal kľúč a potom sa dvere otvorili. Kým sa pani (na pánskom záchode, ehm) mohla ako-tak zorientovať, začula rýchly Dobrý deň od niečoho, čo sa mihlo okolo nej, čiže mňa a potom som bol slobodný. Nakukol som do miestnosti, ale misy s jedlom boli vybrakované.
O prezentácii vám z dôvodu zásahu vyššej moci nepoviem nič, ale záchody majú celkom fajn.
