Ale som sa teda naštval. Neviem, čo to do mňa vošlo. Prišlo to náhle, náhlejšie ako konflikt Hvoreckého s Hlinom, v ktorom využívam právo nemať žiaden názor. Aj sa to oveľa náhlejšie vyriešilo.
Stál som vám asi pred hodinou na balkóne v user friendly teplote mínus pätnástich a štandardnej krakovskej zimnej hmle, keď som si znenazdajky povedal: a veruže to zruším! Veď už dáko bude. I som zrušil, trvalo to asi pätnásť minút. Pätnásť preto, lebo štrnásť z nich si všetci moji virtuálni priatelia mohli prečítať odkaz - odpíšte si môj mail, lebo ja stadeto odchádzam.
Deaktivovanie zabralo minútu, ale bola to minúta emočne nesmierne náročná. Facebook to na mňa skúsil ešte pred prvým krokom, keď mi oznámil, že budem chýbať nielen jej, čo sa jej teraz narodilo dieťa, ale aj jej, ktorá je dnes ráno po opici v robote a nebaví ju to. A nielen im dvom, ale aj jemu. On je v Írsku a je nezamestnaný. Citovo vydieračsky pripojil aj fotky, aby som si uvedomil, že za tými menami na obrazovke sa skrývajú reálni ľudia. Čo si niekedy nie je škoda pripomenúť, všakáno.
Skúsil to na mňa aj pri druhom kroku, lebo sa ma spýtal, prečo to vlastne odchádzam. I don´t find Facebook useful, zaškrtol som. Hádam neodhalí, že som klamal. Neni problém, zareagoval promptne, stačí si pozrieť Help a určite sa mi Facebook zapáči viac. Lenže ja som bol odhodlaný a s nemilosrdnosťou Huna s krivou šabľou a koňom s krivými nohami som to odklikol.
To ako fakt? spýtal sa ma v treťom kroku a ja som potvrdil, že to ako fakt. Tak mi aspoň pripomenul, že kedykoľvek sa môžem vrátiť, čo aj pravdepodobne spravím hneď potom, ako dokončím diplomovku. Život je ale niekedy aj o prioritách.
Ta dobre, rezignoval onen Facebook, ktorý inak rovnako ako svoju diplomovku, považujem za živý organizmus s vlastným vedomím. Blbosť, ja viem. Už som len potvrdil heslo, prepísal kód proti spamu a ocitol som sa odhlásený von z toho sveta, v ktorom ma napríklad mohlo upokojiť vedomie, že Juro ešte tú diplomovku ani písať nezačal. Fuj, to som hnusne bonzol. Ale veď sa aj tak Juro nevolá.
Pozrite, ono ten Facebook má svoje výhody, okrem iného aj profesionálne, pretože váš kolega vám to jedno slovo, na ktoré si pri preklade neviete spomenúť, poradí rýchlejšie ako ho nájdete v slovníku. Má svoje výhody, pretože som tam mohol vždy nalinkovať svoj nový článok a potom sa kochať tým, ako sa ľuďom páči. Mohol som sa podeliť so svojim vycibreným hudobným vkusom, byť prvým, kto upozorní na najnovší vládny škandál, mohol som vedieť, že v Bystrici je dnes mínus jedenásť a v Tirane teplejšie. Teraz už nebudem vedieť, že Tina, ktorá je niekde v Amerike, sa rozišla so svojim frajerom a nebude ma to ani zaujímať, čo je len návrat k stavu pred Facebookom. Hej, tak to je, úplne cynicky. Je mi jedno, že sa s ním rozíde. Úplne. Navyše mi to aj vždy jedno bolo. Je to, koniec-koncov, jej život, nie môj.
Že bude môj svet bez týchto informácií presne rovnaký ako predtým, je jasné. Mojich 610 priateľov, z ktorých, a to musím neskromne podotknúť, niekoľkí boli fanúšikmi môjho blogu, to prežije. Tak ako to prežijem ja a radšej sa vyberiem do skutočného sveta plného skutočných ľudí, kde nie všetci sú mojimi priateľmi, ale aspoň sa ich môžem dotknúť. Je to svet reálny, pretože iba v nereálnom svete sú všetci ľudia priateľmi.
