Kupoval som dnes mame darček. Naďabil som napríklad na biografiu Ivana Gašparoviča, ktorej autorom, hrdým ako Pamír, je Drahoš Machala a chvíľu som nad ňou rozmýšľal. Hlavne teda keď je dnes ten prvý apríl a ešte bola navyše aj vo výpredaji za 50 centov, no nekúpte to. Nekúpil som.
Lenže som potom nastúpil na autobus, čo v tejto mojej tak trochu jednotvárnej životnej epoche predstavuje takmer vrchol spoločenského života. Poslušne som sa postavil k oknu a vytiahol knihu. V tej mojej momentálnej životnej etape robím dojem Tolstojovou Vojnou a mierom, lenže o knihu ani tak nejde, ide o ten dojem, to hádam vysvetľovať nemusím. Vo svojej podstate som veľmi lacný človek.
Na tomto mieste si treba vyjasniť ďalšiu vec. Ak by som teda pripustil, že ženy ma zaujať dokážu, čo pripustiť odmietam, mám svoje kritériá. Oči napríklad, tie sú pre mňa najdôležitejšie. Dve sú fajn, tak akurát na ďalší rozvoj vzťahu, lenže som aj človek tolerantný, našijete mi hocičo, ale diskrimináciu nie, takže je to len orientačný počet, pokojne môžu byť aj štyri. S jedným by som sa možno zmieroval o niečo ťažšie, ale nie je to nemožné, veď na telesnej kráse záleží najmenej, to všetci vieme.
„She'll be a summery girl, she'll have hair, she'll have summery friends and know how to be outside, she'll play tennis and wear dresses and have bare feet. And in the autumn I'll ditch her, 'coz she's my summery girl." (BB, 2:2) Týmto si poslúžim, aby som vás ušetril detailov mojich očakávaní. Citáty sú super, vyzeráte, že máte niečo naštudované a v ideálnom prípade väčšina čitateľov nezistí, že to nie je Tolstoj, koho citujete.
Nuž a presne takáto slečna do autobusu nastúpila, mala dve oči, vlasy aj šaty, sadla si oproti môjmu stanovisku a ja som hneď knižku vyššie a viditeľnejšie zdvihol, aby videla, že mám totu hodnotu. Videla a na môj jeden plachý pohľad spoza ruského klasika sa usmiala. Neviem, či som vám vravel, že som plachý. Keď treba, som.
Úsmev som zobral ako jednoznačné povzbudenie do ďalšej aktivity, čo v mojom plachom prípade znamenalo, že som si sadol na vzdialenosť dvoch sedadiel, nech sme si, reku, bližšie. Istý čas našej spoločnej cesty som venoval štúdiu jej profilu a naozaj vyzerala veľmi letne a slnečne, vyzerala, že má priateľov a koníčky. „She's got goodness running out of her ears."(BB, 2:1) Presne taký to bol dojem.
Už som nás videl ako vo voľnom čase spolu chodíme vysypať smeti, videl som sám seba ako ochotne šúpem zemiaky kým ona krája cibuľu a ako v starobe, jeden druhého podopierajúc, kráčame do volebnej miestnosti dať hlas tomu populistovi, čo je práve pri moci alebo sa k nej chce dostať. Samé romantické predstavy ako vidíte, lenže čas plynul. Plynul a ona nevystupovala, ja som šiel na konečnú a v duchu som sa chystal, že ak tam pôjde aj ona, určite sa jej prihovorím, lebo spoločná cesta je predsa jasným znamením.
Na tej konečnej sme naozaj obaja vystúpili a boli sme jediní, čo bolo možno ďalšie znamenie, ale neprihovoril som sa jej, lebo v skutočnosti som to nespravil ešte nikdy. Celý život som plachý aj keď netreba. Vykročila svojim smerom, neromanticky a s nádychom definitívneho konca kráčala hore schodmi. Ešte som sa za ňou otočil, poprvé preto, lebo som vo filmoch videl, že sa to tak robí a podruhé preto, lebo pred sebou som mal billboard Ivety Radičovej, ktorá sa s ňou ani po vyretušovaní nemohla celkom porovnávať. Videl som už len, ako slečna, nechávajúc za sebou jemný závan leta, zmizla.
Takto, celkom jednoducho, odišla moja summery girl a mne neostalo nič, len nie veľmi povzbudzujúci pohľad do tváre Ivety Radičovej. Pociťoval som k nej v tom momente dosť silnú antipatiu.
