Futbal je ale vrcholne nepraktická vec. V poriadku, môžete si pri ňom prefiltrovať trochu nenávisti, môžete si zanadávať a dokonca aj zadarmo, ak ho pozeráte v telke. Môžete byť šťastní/nešťastní, hrdí/zahanbení, v závislosti od výsledku. Pre komplexnejšiu cestu do hlbín fanúšikovej duše odporúčam vynikajúcu knihu Fever Pitch od Nicka Hornbyho. Lenže sa z futbalu nenajete. V reálnom živote, ktorý prichádza hneď potom ako rozhodca odpíska koniec, vám nepomôže. Dokonca ani tak ako schopnosť vypudiť spred svojich dverí jehovistu a to je teda zručnosť dôležitá, nie nepodobná do odvšivavenia. Že čo majú tieto dve veci spoločné? No asi to, že ak ich raz nespravíte poriadne, potom to tak aj vyzerá.
Môj kamarát Fero so zmeneným menom napríklad spravil osudovú chybu a keď mu zaklopali pri dverách, venoval im asi o dve slová viac ako je odporúčané množstvo. Predpokladám, že povedal „Nie, určite nechcem" namiesto jednoduchého, strohého a jasného „Nie" pri tej ich legendárnej otázke o rozprávaní sa. A už ho mali. V intervaloch, nepravidelných ale aj tak pravidelných svojou otravnosťou, za ním chodili stále.
Fero bol z toho nešťastný a bolo by to bývalo (všimnite si tú gramatickú konštrukciu!) fakt veľké nešťastie, nebyť toho, že ho o niekoľko týždňov s prehľadom tromfla jeho frajerka tým, že sa s ním rozišla. Nie preto, že by bol alebo nebol jehovistom, čo mimochodom dokazuje, že svet na tom naozaj nestojí. Proste sa s ním len rozišla a Fero sa rozhodol radikálne zmeniť svoj život. V rámci toho jehovistom pri najbližšej, už asi dvadsiatej, návšteve oznámil, že odchádza naozaj navždy a naozaj ďaleko, uź sa do Tatier nikdy nevráti, spáli dom, predá byt aj auto. Že už jednoducho nebude. Jehovisti ho prestali navštevovať a Fero dodnes býva tam, kde býva odkedy sme spolu do materskej škôlky chodili. Tá chuť meniť život ho už dávno prešla, primárne preto, že frajerka sa k nemu vrátila, takže čokoľvek meniť by bolo proste hlúpe.
Lenže kým som sa ja presúšal po Balkáne a písal články podporujúce teroristický štát, navštívili jehovisti aj nás. Teda mamu. Ľutujem, že som pritom nebol, lebo to musela byť bohovská sranda. Alebo jehovská? Bohvie. Pardon, Jehovavie.
Mama veľmi nemala chuť s nimi strácať čas, ale ako osoba, ktorá nerada raní city iných, sa rozhodla poslať ich dopreč slušne. Som veľmi veriaca a môj brat je kňaz, povedala, čím medzi riadkami pomerne jasne naznačila, že už je zadaná. Odišli ale nepochopili, o pár dní boli späť aby si opäť vypočuli to isté. A potom sa vrátili ešte raz. Mama otvorila a v rýchlosti, len tak automaticky, povedala:
Ja sa s vami rozprávať nebudem. Môj otec je totižto kňaz.
Že je odvtedy pokoj je jasné, lebo ani jehovisti sa s Diablom nezahrávajú.
