Čiže som tam prišiel, porozprával som sa s Thomasom, Thomas, bože, ako to len povedať, no proste sa za ženami neotáčal, celý čas sa na mňa pozeral, pohrával sa s náramkom a potom mi povedal, že ma teda berie. Začal som pracovať v tradičnom škótskom obchode, po dvoch dňoch som znenávidel gajdy a po ďalších dvoch aj všetko okolo seba, lebo to bolo jedno hnusné veľké choré homosexuálne doupě, rozumiete, nielen Thomas, aj ostatní, dve tam spolu normálne aj žili a nikomu to nevadilo a ten kto nebol gay, ten bol Poliak. Prinajlepšom. Slováci sme boli štyria, okrem nás ešte Číňanka, Talianka, Ind, Češka a tak ďalej, čo vám budem hovoriť, proste tradičný škótsky obchod.
Chodil som do práce, že som pracoval by možno bolo nemiestne zveličovanie, proste som sa tam nachádzal vždy, keď som sa nachádzať mal a vzbudzoval som dojem. Vzbudzovať dojem je veľmi dôležité a my sme ho vzbudzovali všetci a viac než dobre, lebo práce veľa nebolo a keď už aj začalo byť, prijali dvoch Nigérijčanov a zas nebolo. Takže som chodil do práce, do troch dní som mal prehľad o rozmiestnení CCTV a potom sa pohyboval len tam, kde neboli, za to všetko som dostával niečo vyše dvesto libier týždenne a to vtedy libra bola okolo päťdesiat korún.
Pracoval som tam potom aj ďalšie leto, nech zdvihne ruku ten, kto sa mi čuduje. Hovel som si v prezamestnanom pohodlí, lenže potom to prišlo, jedného dňa som šiel do práce, všade boli zápchy, za zápchami stáli na Princes Street hasičské autá a striekali vodu práve na krásnu drevenú historickú budovu mojej práce. A práca horela. Bol to šok, mal som to tam v celej tej spráchnivelej prehnitosti rád a navyše som sa necítil na prácu, kde by som naozaj aj pracoval, také niečo nezapadalo do môjho prázdninového konceptu, takže som sa začal seriózne obávať o svoju budúcnosť.
Budúcnosť v praxi vyzerala tak, že sme sa ďaľšie tri dni všetci stretávali a čakali, kým šéfstvo prijme nejaké rozhodnutie, samozrejme, že nám to všetko platili, potom polovicu z nás strčili na pár dní na dovolenku, platenú, ako inak a potom zistili, že nás prepustiť nemôžu, lebo nemôžu. To sa nedá, sa nedá. Porozdeľovali nás do ostatných obchodov celej siete, z ktorej ten náš bol zďaleko najväčší a najreprezentatívnejší, čiže logicky nemohlo nasledovať nič iné, ako ešte väčšia prezamestnanosť. Zoznam vecí, ktorými som sa vtedy zamestnával: rozdávanie letákov, držanie tabule, chodenie na poštu, pitie kávy, vytváranie kôp vecí ich prekladaním z iných kôp, ďalej Pelého životopis, Puzzova Rodina, Last King of Scotland, Jose Saramago a každý deň The Scotsman vrátane strán o golfe a rugby. A ešte som robil backdoor safety managera.
To bolo zase takto. Po nejakom čase sme začali z tej vyhoretej budovy sťahovať nepoškodený tovar, robili sme to ležérne, ale aspoň niečo sme teda robili. Keďže subordinácia je v Británii dôležitá, hneď na úvod sme si rozdelili tituly, Chris bol The Yellow Trolley Supervisor, George menežoval sekciu kľúčeniek a hrnčekov a Andy bol supervisor všetkých supervisorov, čiže sa len prechádzal a prijímal reporty od iných supervisorov. Ja som si samoudelil backdoor safety managera a zvuk toho titulu sa mi páčil, lebo celkom úspešne zakrýval fakt, že som len sedel na stoličke pri zadných dverách, čítal, počúval radio a potom cez vysielačku reportoval Andymu, že Hearts zase prehrali, tentokrát s Aberdeenom, ha ha ha. Okrem toho som ešte vravel hi, mate, keď prišiel týpek a niečo doniesol a cheers, mate, keď odchádzal. Robošom som hovoril hey, guys ráno a see you poobede. A pomedzi to som neskonale miloval britský sociálny štát.
Takto som sa mal a keďže je nedeľa, nič z toho nevyplýva okrem toho, že som sa mal fajn. Nenapíšem ani slovo o produktivite a efektivite, ani o pružnosti zákonníka práce. O ničom nenapíšem, nebudem predsa znižovať autoritu jedinej menežérskej pozície, ktorú som v živote zastával. Podriadených som nemal, ale kníh som prečítal asi desať.
