A teraz chvíľu o inom. Včera som sa mal o siedmej na našej úžasnej železničnej stanici s niekým stretnúť. Ten niekto neprišiel, už aj viem prečo a nehnevám sa, ale ako som tam tak čakal, slovenská SIMka so všetkými číslami úspešne zablokovaná, s láskou som si spomenul na bezmobilné časy, keď sme sa dohodli, že sa stretneme a aj sme sa stretli.
Keďže sú ale bezmobilné časy mŕtvejšie ako Jimi Hendrix a ten je mŕtvy pomerne dosť, stál som tam na stanici medzi davmi turistov nestíhajúcimi električku opustený, sám ako kôl v plote. Aj slzu by som vyronil aby som zdôraznil emočnú vypätosť tej chvíle, ale namiesto toho som si v staničnej krčme kúpil pivo v plechovke v počte jeden kus a rozhodol sa, že keď sa teda nikto so mnou stretnúť nechce, načim to na výhodu obrátiť a nazvať to vychutnávaním si súkromia. I pobral som sa súkromie si vychutnávať.
Prešiel som cez koľajnice, okolo koliby, v ktorej hralo disko, štartovacieho trenažéra sánkarského zväzu a už asi dvadsať rokov zničených budov starých technických služieb. Tam, za tým všetkým bordelom, je kameň. Šuter. Z toho šutra máte výhľad na Poprad, svieti slnko a nikto tam nechodí. Presne tam som si sadol. Vytiahol som Deti Arbatu, sedel, občas pil pivo, občas fajčil, občas pozeral dole na Poprad City a bol som, chápete, tak celkovo spokojný sám so sebou a s tým, že práve nič veľké nerobím. Veď nedeľa podvečer, tak čo. Okrem toho, po tom hluku a betóne Varšavy, v ktorom som si nikdy tak celkom nenašiel miesto, mi to aj dobre padlo.
Čítal som, kým bolo vidno a keď sa zotmelo, len tak som sedel a rozmýšľal. Občas to robím. Rozmýšľam. Neprídem dokopy na nič a aj to málo, na čo prídem, nemusí byť nevyhnutne pravda, ale robím to, lebo si myslím, že rozmýšľať tak celkovo nie je vôbec zlá vec.
Čiže som celkom otvorene a nikým nerušený zabíjal čas špekulovaním, až kým po ceste ku mne nešlo auto. Pomaly sa posúvalo, potom zastavilo pri mne, svetlá mi odporne svietili do očí, tak som odvrátil hlavu a vôbec som sa sám seba pýtal, čo to má znamenať. Na staré technické služby nikto nechodí, tam proste nie je nič, prečo by ste tam šli, veď preto som tam šiel ja. Mnohé sa vysvetlilo, keď som na aute uvidel zelený pásik a nápis začínajúci sa na P. To už ale z neho vystúpil človek, ktorého istý orgán SNS nazval orgánom.
- Na koho čakáte? -spýtal sa a svetlá nestlmil.
- Na nikoho. -hrdinsky som odpovedal.
- A čo robíte?
- Sedím. -moja zase hrdinská a okrem toho aj situáciu vystihujúca odpoveď.
- Takže vy tu LEN TAK sedíte? -podozrievavá otázka s usvedčujúcim dôrazom na LEN TAK.
- Hej. -fest som hrdina, ne?
- A prečo?
- No lebo tu bol pekný výhľad a ticho. -povedal som, ale prestával som byť hrdinom, lebo som si uvedomil, že keby nato prišlo, ani občianku so sebou nemám. A že keby už nato fakt prišlo, tak by prišlo aj nato, že de iure pijem na verejnosti, lebo na verejnosti som, akurát že tá verejnosť tu veľmi nezablúdi, lebo to by to tu nevyzeralo tak, ako to vyzerá.
- Ja som stadeto, bývam na Sibíri. -dodal som vetu, ktorá mala vyjadriť moju vôľu spolupracovať, lebo policajt bol ticho a to ticho bolo zase akési obviňujúce. Hovorilo, že niečo viem a on vie, že viem.
- No ako myslíte... - odpovedal a tie tri bodky by som aj veľkým napísal ak by sa dalo, lebo ich zdôraznil, v nich bolo vlastne posolstvo celej vety. A ja som sa sám seba spýtal: Myslím vôbec? A ak áno, ako myslím? Nemal by som náhodou myslieť nejako inak? Ako ten policajt napríklad? Najmä keď je zrejmé, že to, ako myslím teraz, je podozrivé? Alebo je to nebodaj otázka? AKO myslíte?
- Neviem... -poznamenal som, lebo som mal pocit, že sa odo mňa čakajú odpovede. Ako si dovoľujem len tak sedieť na kameni na mieste, kam nikto nechodí a očividne nič nerobiť? Nesnažím sa náhodou vytŕčať z davu?
- Takže vy si tu sedíte na kameni, nič nerobíte, a ešte aj odvraciate hlavu, keď si na vás chcem posvietiť, hej? -znela kontrolná otázka. Prikývol som.
- No dobre... Opäť tie tri bodky a významná pauza. -Ale je to také DIVNÉ. Posledné slovo zdôraznil najviac ako to len bolo možné a nastúpil do auta. Ja som si povedal, že som asi divný, keď chcem občas len tak sedieť a mať pokoj.
