Čiže sme tam stáli, pozerali sa na Poprad, čakali, kedy začne rok 2000 a všetko to zhasne. Nezhaslo, to všetci viete, ale možno neviete, že v Novej Lesnej začali oslavovať o pár minút skôr. Alebo neskôr, už si presne nepamätám. Asi im šli zle hodiny. Keď to teda nezhaslo, otvorili sme trochu sklamane ploskačku vodky, ktorú niekto doniesol nie preto, že by sme na ňu mali chuť, ale preto, že sa to na Silvestra takto robieva a potom zišli na sánkach a snowboardoch dole. Bola to taká príjemne jednoduchá doba.
Potom prišlo leto a ja som si našiel brigádu. Celkovo som mal brigády kadejaké a paradoxne som najviac zarábal vtedy, keď som najmenej pracoval. Neviem prečo. V to leto som si prečítal inzerát a rozhodol sa, že svoju ďalšiu kariéru vidím vo večernom predaji ruží. Mala to byť jedna z tých brigád, kde som veľa chodil a málo zarábal, ale to mi nikto dopredu nepovedal. Tak to už na tomto blbom svete chodí.
Každopádne som sa v určenú hodinu dostavil na určené miesto, ktorým bola za predchádzajúcich ani nasledujúcich desať rokov dobou nepoznačená cukráreň a potriasol si rukou s druhým uchádzačom. Z druhého uchádzača sa vykľul obchodný zástupca firmy. Spätne ma to neprekvapuje, lebo veď aj ja som si svojho času v inej brigáde samoudelil titul backdoor safety manager a hneď to znelo lepšie ako keby som jednoducho povedal, že som sedel na stoličke a čítal noviny.
Chalan mi porozprával príbeh o dvoch študentoch, ktorí podnikateľský zámer vymysleli nudiac sa na prednáške. Aj podnikateľský zámer znie lepšie ako predávanie ruží, to je to čaro vyjadrovania. Asi som príbehu neuveril, lebo vo svojom živote som bol už kadečo, ale hlúpy zase nikdy, lenže o niekoľko rokov neskôr som ho úplne pochopil. Nie toho chalana, lebo na robení manažéra predajcom kvetov veľmi nie je čo chápať. Ten príbeh mám na mysli.
To pochopenie prišlo vtedy, keď som sa aj ja nudieval na prednáškach a rozmýšľal fakt nad hocičím. Niekedy sa to týkalo neodôvodnených aktov násilia na prednášajúcom a niekedy menej akademického piva. A možno je pivo aj viac akademické ako prednášky. Alebo prinajmenšom rovnako. Veď sme aj na to pivo chodili, po prednáškach a niekedy aj cez.
Krčma bola dole schodmi a cez cestu, teda ešte stále aj je, lebo je z tých, kde sa menia len ľudia a ona ostáva, ale odkedy do nej jedno ráno prišiel chlap, odstrelil čašníčku a počkal na policajtov, tiež je to už iné. Ako vravím, to sa stalo ráno a poobede sa čapovalo ďalej. Neviem, či je to bezohľadnou dobou, bezohľadným kapitalizmom alebo ľuďmi. Len píšem, že to tak bolo.
Konkurzom na miesto som teda prešiel, možno preto, že som bol jediný uchádzač a tak som sa o pár dní neskôr premiérovo vybral na noblesnú vec s názvom zácvik. V praxi to znamenalo, že ja som predával a chalan bral prachy. Šlo mi to, on si zarobil a ja som si povedal, že ak takto budem zarábať aj ja, všetko bude v poriadku. Potom som už takú tržbu nemal nikdy a to hovoríme o provízii dvanástich vtedy kruto zdevalvovaných slovenských korún od kusu. Len aby sme boli v obraze.
Inak sa ale sťažovať nemôžem, teda mohol by som sa, ale čo sa už teraz nasťažujem. Nezarobil som skoro nič, v čoho dôsledku som nemal peniaze na darček pre frajerku. Črtal sa z toho nepríjemný problém, ale našťastie mi ani ona na moje narodeniny pár týždňov predtým nekúpila nič, tak som jej to oplatil. Nech si nemyslí. Asi si ani nič nemyslela, lebo zakrátko sme sa rozišli. Nevyplýva z toho nič iné len to, že v osemnástich si človek nie vždy zvolí ideálneho partnera.
Chodil som oblečený v slušivom saku a aj dlhé vlasy, svoju hrdosť, som si česal. Vtedy som si ich ešte mohol dovoliť, dnes by každý videl ako mi postupujú kúty. Veď vravím, že to bola jednoduchá doba. Mal som tú prácu rád, teda okrem tých dní, keď som nezarábal, čo bolo skoro stále.
Lístok do Lomnice stál osem korún, turistov bolo toľko, že sa nezmestili do električky a raz všetci, ako tam v nej boli natlačení, dostali pokutu. Pokladne boli zatvorené a automaty proste nefungovali, čiže lístky neboli a turisti ich tým pádom logicky nemali, ale zase železnice si privyrobili. Ja som tam stál, tváril som sa, že sa ma to netýka a nič sa mi nestalo. Oni sa rozčuľovali, hádali, sprievodca im nerozumel a nebolo im to okrem tej pokuty nič platné. Tú im dať vedel, pokuta je pomerne medzinárodná záležitosť. Niekedy je lepšie byť ticho.
V Lomnici pod Grandom hrávala v kolibe cigánska muzika, jeden z muzikantov bol otcom môjho spolužiaka zo základnej. Viacerých ľudí v rôznych ročníkoch to bol spolužiak. Bolo to koncom augusta, už ma poznali, takže keď som tam jedného dňa vošiel a práve oslavovali nejakú svadbu, vymotal som sa stade až po pár hodinách. Vymotal som sa je pomerne presná charakteristika a pre ten deň som zavrel krám. Sedel som na kameni pred kolibou a utešoval sa tým, že keď už som evidentne opitý, v saku aspoň vyzerám, že nato mám aj dôvod. Ako vidíte, nebol to ľahký džob.
Nebol to ľahký džob, ale zase kadečo som v ňom pozažíval, akurát že monitor nie všetko znesie a ja som už aj tak napísal dosť. Nabudúce, keď zase nebudem môct spať, možno si porozprávame o Samovi lift boyovi alebo Samovi backdoor safety managerovi.
Momovi na spríjemnenie rána.
