Neďaleko intráku stojí hotel Victory s malou Sochou slobody na streche. Mesto je ešte stále ovešané plagátmi pozývajúcimi štvrtého júla na Thanksgiving Day to the USA. Ak by ste chceli, môžem vám doniesť tričko s americkou a kosovskou vlajkou. Je na ňom napísané Thank you America.
Inak je Kosovo krajinou autosalónov, autoservisov, autobazárov autoumyvárok a autovrakovísk. Na prevádzkovanie vrakoviska vám stačí ľubovoľná lúka, ktorú si môžete ale aj nemusíte oplotiť a následne na ňu začnete náhodne pohadzovať zvyšky starých Volkswagenov. Už sme si povedali, že mať auto je nevyhnutné. Nemecké, o tom sa nedebatuje. V ideálnom prípade veľké a nové so zahraničnou poznávacou značkou. V menej ideálnom prípade si vystačíte aj so starým a malým, ale vtedy máte väčšinou kosovskú ešpézetku. Tak to už na tom svete chodí.
Aj Prizren je peklo. Trochu menej betónové, ale keď teplomer ukazuje príjemných štyridsať a vzduch sa ani za tender nepohne, rozdiel nezistíte. Sedím na terase kaviarne Hemingway s Josipom, Ilijom a tým druhým macedónskym týpkom, ktorého meno si nepamätám, ale je mi blbé sa spýtať, a rozprávame každý po svojom. Zisťujem, že okrem iného rozumiem po bulharsky a macedónsky. Kedysi, keď som mal asi desať rokov a skúšobne sa obšmietal okolo desaťročných Chorvátiek, rozprával som relatívne plynule, lenže potom bola vojna a Chorváti odvtedy neprišli. Nad kaviarňou Hemnigway, ako inak, vlaje americká vlajka.
Fajčím dunhillku, ktorých dvacka stojí neodolateľné euro a sŕkam kapučíno za rovnako príjemných sedemdesiat centov. Spokojne sa pritom potím (možno by sa viac hodilo popotievam sa, zdôraznilo by to trvácnosť toho procesu. Alebo popotievam si?), keď v tom zrazu pocítim potrebu navštíviť to miesto, kam každý chodí sám, pokiaľ nemá nekalé úmysly.
V Kosove sú vám nekalé úmysly úplne ale fakt úplne naprd (sledujete ako bravúrne som vybral slovo zapadajúce do kontextu?). Pred svadbou sa tu proste netoto. Viete čo. Dominik od prvého dňa chodí s Fatimou na večerné prechádzky a každý deň je zúfalejší. Možno aj preto, že Fatima veľmi po anglicky nevie, takže špacírujú v nepohodlnom tichu. Budú sa takto prechádzať ešte dva týždne a pri odchode možno dostane pusu na líce, ale len ak ich pritom nikto neuvidí.
Ale späť ku mne. Nie, nie som egoista. Kráčam na záchod, pripravený na najhoršie (bože len nie turecké, nie teraz!). Z miestnosti za nápisom toylette(?!) sa vykľuje celkom príjemné tmavé miesto, do ktorého sa dostanete jedine tak, že po otvorení dverí veľmi gymnastickým spôsobom prekročíte misu, ktorá zaberá polovicu vstupného priestoru. Následne sa musíte na priestore desaťkrát desať centimetrov postaviť na jednu špičku s druhou nohou v lufte, otočiť sa o stoosemdesiat a zatvoriť dvere. Ste dnu, čo si zaslúži aplauz ale nejako zásadne vám to nepomôže, lebo ste si zavreli dvere a teda vidíte to, čo sa zo seba chystáte vypustiť.
Krčím ramenom, lebo to je na Balkáne jediný spôsob ako sa vysporiadať s niektorými životnými situáciami a chystám sa osviežiť vzduch, keď mi napadne, že hádam by som pre istotu mal skontrolovať, či sa v miestnosti (miestnôstke?) nachádza nejaký ten toaletný papier. S kraťasami na úrovni kolien habkám rukami, nohami a očami po priestore. Nahmatám niečo veľké neurčito tvarované, ale na toaleťák je to príliš železné a nato, aby som si zadok utieral generátorom som ešte nedorástol. Ten generátor, mimochodom, zaberal druhú polovicu záchoda, takže aj pri vykonávaní potreby som stál na špičkách.
Zisťujem, že žiaden papier k dispozícii nie je a začínam si predstavovať operáciu Návrat, lenže, úprimne, potreba je natoľko vážna, že operácia je logisticky nezrealizovateľná. Situácia a pozícia prudko mení moje priority. Bioprodukt tlačiaci sa na svetlo sveta razantne tlačí do úzadia otázku kosovskej samostatnosti a nahrádza ju dôležitejšou, a povedzme si pravdu, oveľa praktickejšou. Kde je tu nejaké niečo, čím by som si mohol aspoň trochu na úrovni vypáliť rybník? Viem, že to nie je synonymum, ale moje kosovské dni aj noci sú sprevádzané vášnivou túžbou po vode.
Ešte raz hmatám a nič nenachádzam, keď v tom oko moje jastrabie zahliadne obrysy odpadkového koša. V poriadku, nie je to tá najgustióznejšia vec na svete, ale v živote muža sú jednoducho veci, ktoré spraviť musí, takže s nádejou, že tam bude aspoň niečo kôš otváram, nenachádzam v ňom žiadne odpadky, ale...
...šesť pyramídovito naukladaných nádherne bielych, voňavučkých roliek papiera. Oukej, boli šedé a nevoňavé, ale v tom momente dôležitejšie ako, čo ja viem, zákon o preukazovaní majetku. Aj by som od radosti zvýskol, ale akýkoľvek pohyb navyše by mohol zmeniť farbu môjho pozadia na khaki, tak si len s úľavou sadám. Moju siestu sprevádza príjemné vrčanie generátora. Ďalej pokračovať nemusím, každý si to môže skúsiť sám.
Nabuduce opat o Prizrene, ale na smutnejsiu notu
