Nie je to na škodu, ak chcete vedieť, zakúsiť si takú neriedenú chudobu. Nemať čo na večeru, nemať kde bývať a nemať prácu. Mnohé som vtedy pochopil a schudol asi desať kíl. V polovici júla som oslavoval narodeniny a nejako sme naškrabali na fľašu vodky, lenže potom prišlo ráno a my sme zase nemali peniaze, raňajky ani prácu, len opicu. Nechcel by som si to zopakovať, hoci mám pocit, že aj tak bolo dobre. Niekedy je možno najlepšie, keď je najhoršie. Typický Slovák sa vo mne ozval.
Zásadnou chybou, alebo teda jednou z mnohých zásadných chýb toho leta bolo, že nikto nepadal na prdel predo mnou, mladým slovenským študentom, ktorý si prišiel nájsť robotu. Býval som prevažne kadejako, v emočne najvypätejších časoch aj v byte s ďalšími desiatimi ľuďmi. Spával som na karimatke v kuchyni prikrytý závesom. Neskôr som postúpil na rozkladacie kreslo a núkali mi dokonca aj spacák, vraj mi v ňom bude teplejšie, lenže ja som sa už so svojim závesom natoľko stotožnil, že som sa ho odmietol vzdať.
A pracoval som. Za poldruha mesiaca celé tri dni. Vo fabrike na mäso. Vstával som o piatej ráno a o pol siedmej som už stál nastúpený spolu s Poliakmi, Litovcami a ďalším obvyklým prisťahovaleckým výkvetom. Aj jeden Bask sa tam priplietol, chudák. Práca bola, ako inak, naplňujúca a s fascinujúcimi možnosťami kariérneho postupu. Po roku by som sa možno bol stal aj šoférom vysokozdvižného vozíka, ak by som bol vydržal.
Zatiaľ som sa musel uspokojiť s jednoduchšími činnosťami, menovite hádzaním pomletého mäsa na pás, kde ho potom taká gilotínovitá vec sekala na porcie. Keď ich nasekala dosť, prešlo sa na druhú stranu tej veci a beztvaré kusy, ehm, mäsa, sa takou železnou pečiatkou upravovali do toho tvaru, v akom ho kupujete úhľadne zabalené a pekne nasvietené v nemenovanom britskom supermarkete. Lenže ani svetlá a obal nič nezmenia na tom, že je to stále to isté, ehm, mäso.
Rád som pracoval v mrazničke veľkej asi ako naša aula, hlavne preto, že tam neboli kamery a tým mäsom sa tam teda dalo ohadzovať. Čo som samozrejme nerobil, to robili len Poliaci. Istú dobu som potom bol vegetarián, len tak, pre istotu. Tiež sme napichovali vecí na paličky a ukladali ich na plastové misky. Predávalo sa to ako ražniči, hoci to vtedy pripomínalo čokoľvek iné. A zvyšné paličky sa potom občas zvykli hodiť do toho stroja na mäso. Vždy sa tak pekne pomleli.
Pre ktorý supermarket sme to mäso chystali vám nepoviem, nech v Sainsbury´s nakupujete aj naďalej. Ja ostatne nepochybujem, že sa to v tej fabrike už všetko zmenilo, všetko je na poriadku, všetky safety aj iné measures sa dodržujú. Občas mám pocit, že Británia stojí práve na safety measures a ak by neexistovali, všetci by sa tam nožíkmi dosekali. Čo mimochodom robia aj tak. Inak som chcel pôvodne napísať vtipný článok.
Po troch dňoch, keď som už konečne začal vychytávať drobné finesy ničnerobenia, ma prepustili. Bol som tam vtedy cez agentúru. Nadával som, veď tri dni práce ma nenakŕmili a ani nepoplatili moje dlhy, ale úprimne, veľkú kariéru som si tam predstaviť nevedel. Niektorí si vedeli a možno tam pracujú doteraz.
O pár dní neskôr sa mi v živote začalo prudko dariť. Našiel som si aspoň trochu poriadnu prácu a aj z karimatky som sa presunul na to rozkladacie kreslo. Vidíte, keď človek nemá nič, aj málo vie byť veľa. To je jedna z vecí, ktoré som vtedy pochopil. Aj Maorka z Nového Zélandu sa ma vytrvalo snažila zbaliť, ale až potom, ako nezbalila môjho kamoša a ja som síce peniaze nemal, ale hrdosť som si zachoval, takže z toho nič nebolo. Teda párkrát som sa za ňou zastavil v práci. Pracovala v reštaurácii a vždy mi dala najesť.
A viete, čo je najzvláštnejšie? Hoci to bolo veľmi ťažké obdobie, spomínam naň skoro s láskou. Nikdy potom som sa už necítil taký pripravený čeliť každému ďalšiemu problému, ktorý si život pre mňa pripravil. Asi som prišiel na to, že sa o seba dokážem vždy postarať a na takéto veci človek prichádza rád. Chodil som po svete s úsmevom, dvadsiatimi pencami vo vrecku a bolo mi dobre. Niekedy je proste najlepšie, keď je najhoršie.
Yozeefkovi, ktorý to mäso pečiatkoval so mnou.
