Jesobota, päť hodín ráno. S Anjou kráčame po Rynku Głównym, hlavnomkrakovskom námestí. Pristavujeme sa pri Mariackom kostole a ja jejrozprávam to, čo som napísal v minulom blogu. Prichádza k nám mladýchalan, zjavne má vypité, nie veľmi, ale má.
To je Ján Pavol II! Náš! Milujeme ho.Milujete ho aj vy? Ukazuje pritom naplagát s posledným pápežom.
Uf,je to celkom prekvapenie, takto zrazu. Ten tón nám oznamuje, že pripúšťa ibajednu odpoveď.
Čo ja viem, my nie sme z Poľska,nám je to tak trochu jedno. - skúša to Anja.
Presnepodľa očakávania je to nesprávna odpoveď. Zagresívnieva sa akosi náhle.
Vy ho nemillujete?!
Otázka,ktorá zahŕňa aj dianie v prípade, ak nedostaneme rozum.
Chcem zachrániť situáciu, tak vravím:
Ale samozrejme, aj my ho obdivujeme,bol to úžasný človek.
Poliak! Najväčší Poliak! Najväčšíčlovek na svete! - hovorí s bázňou v hlase a hľadí na plagát.
Možnoby sa s tým dalo aj súhlasiť, dalo by sa o tom podiskutovať, alev iných podmienkach. Nie takto, najmä nie, keď vidím, ako sadotyčný mladý muž nakláňa k plagátu a bozkáva ho. Nie raz. Kým savenuje tejto bohumilej činnosti, odchádzame preč.
Áno,úcta je úžasná vec a Ján Pavol II. si ju zaslúži. Viera je pre mnohýchľudí záchranou. Len v tomto Poľsku je to občas trochu na zamyslenie, najmäo piatej ráno.
