Za mojich veľmi mladých čias to bolo všetko oveľa jednoduchšie. Bola to tá doba okolo revolúcie, keď sa toho mnoho menilo, ale klasické rozdelenie na metalistov a depešákov ostávalo. Medzitým nebolo nič. Vlastne áno, medzitým stál Rasťo Repel, bol punkáč a bolo mu všetko jedno. Mama mi stále vravela, že sa s ním určite nemám kamarátiť. Rasťo mal kapelu Predčasne Vypatlané Mozgy a tú som v ôsmej triede počúval ostošesť. Spolu s Nirvanou, ale to bolo všetko neskôr.
V tej 2. triede, na prelome roku 89 a 90 bol najväčší frajer ten, kto mal nemecké Bravo a veľa céčiek. Depeche Mode boli na vrchole, ale takisto aj Metallica. Depešáci nemali radi metalistov a naopak. Niekedy vtedy som v telke videl taký čiernobiely klip od Depeche, tuším to bol Personal Jesus (nie je vylúčené, že to bolo v Rhytmicku, ktorý moderoval Miro Žbirka) a rozhodol som sa, takmer definitívne, že budem patriť medzi depešákov.
Tak aj bolo. Bol som depešák asi týždeň. Po týždni ku mne prišiel Filip Zgodawa, ktorý bol asi o tri roky starší a o hlavu vyšší a spýtal sa ma, čo som. Depešák, vravím mu, hrdý na to, že poznám správnu odpoveď. Dostal som dve po papuli, zobral mi desiatu a povedal, že odteraz budem metalista. Pravdu mal, v ôsmich rokoch som sa stal metalistom a drží ma to doteraz, aj keď jeho už určite nie. Keď som si asi o dva roky neskôr v Poľsku kúpil za 30 korún pirátsku kazetu Metallicy, pred nedeľnými rozprávkami, pri ktorých som si vždy staval Lego, som si pravidelne púšťal Sanitarium (Welcome home). Tak. Žiadna vianočka a kakao. Metallica.
Viete, drží ma to dodnes, tá tvrdá hudba. Keď si dnes pustím starú Metallicu, stále je super. A Filip ani nevie, ako zásadne pohol mojim životom:-)
