Aj v Levoči majú kostol, ba dokonca chrám a akože viem o čom hovorím, sprievodcovia, ktorí tam hojne chodia so skupinami, lebo to predsa len nie je len taký obyčajný kostolík, majú často problémy. Otváracie hodiny sú voľne interpretovateľné a prehliadka obmedzená na pol hodiny, čo je zúfalo málo, určite zúfalo málo na najvýnimočnejší slovenský chrám. Sprievádzal som po kostole rádovo menšom, ale ak som mal náladu, rozprával som turistom aj hodinu. Veď som predsa chcel, aby z toho mali niečo viac ako síce pekný, ale stále len šprint.
A akože opäť viem o čom hovorím, včera sa turistické služby v levočskom chráme dostali na novú úroveň niekde do podzemia katakomb.
Predstavte si skupinu starších (čítaj: starých a veľmi starých) Američanov, ktorí sa rozhodli navštíviť krajinu svojich rodičov. Prídu do Levoče, zúčastnia sa omše, omša prebehne a skončí sa, niekoľko iných ľudí sa ešte ostane pomodliť a oni si so svojim sprievodcom obzrieť kostol. Nie spraviť prehliadku, len sa prejsť. Dvíhať hlavu k streche, híkať a tak.
Potichu, lebo chrám je v prvom rade chrámom a miestom na modlitbu a rýchlo, veľmi rýchlo, lebo boli miestnou autoritou, čiže ženou stredného veku a nejasnej funkcie, informovaní, že sa chystá krst a teda nie je čas a nie je ani miesto. Nie je miesto nielen pre turistov ale ani pre modliacich sa, čo dotyčná začne po skôr dvoch ako piatich minútach dávať aj najavo. Hlasno. Veľmi hlasno. Viac veľmi hlasno ako je to ich obdivovanie kostola veľmi rýchle.
Zrazu je v chráme krik. Modliaci sa obzerajú, obzerajú sa turisti a sprievodca pani veľmi slušne hovorí, že ju prosí ešte o päť minút, veď krst sa predsa pripravovať môže. Nie, zvyšuje dotyčná decibely, nie je čas, nie je miesto. Sprievodca oponuje, že krst sa predsa koná iba v jednej maličkej časti a vlastne prípravám nič nebráni, ale to nie je argument, ktorý by zabral. Dámu zachvacuje zúrivosť a tak sprievodca, vidiac vyplašené a nechápavé pohľady svojich klientov aj ostatných, ju už vlastne prosí len o to, aby prestala kričať. Je mu vykričané, že kričať neprestane.
Zapájajú sa turisti, ktorí síce po slovensky nehovoria ale od rodičov si niečo málo pamätajú a prosia, nie žiadajú, prosia osobu, aby prestala. Zapája sa aj krehká, ohnutá starenka, ktorá sa po omši ostala pomodliť a s posvätnou hrôzou tiež prosí, aby pani pre Boha aj všetko ostatné len prestala kričať, lebo toto, ak nič iné, je sväté miesto. Nie. Z hnevu sa každému dostane rovnakým dielom a všetci sa ocitnú vonku, chrám ostáva prázdny a pani má srdce na mieste, lebo ju už nikto neruší, všetko je ako má byť.
Sprievodca je vytočený, hoci, povedzme si pravdu, neprekvapený, lebo počas svojej práce sa štedro potýka s absurditami slovenskej verzie turistického ruchu. Turisti nevedia, čo si o tom majú myslieť, ale oni zabudnú, lebo uvidia ešte veľa pekného. Akurát ten najvyšší drevený gotický oltár na svete im ušiel, pretože krst je krst, príprava je príprava a systém je systém. Starenka je vydesená a takmer plače.
Po námestí kráča kaplán, babka k nemu pristupuje, trasie sa a s posvätnou hrôzou mu hovorí o kriku v chráme Božom. Sprievodca hovorí to isté inými slovami. Kaplán odpovedá, že on je malá ryba nato, aby prinútil veľké ryby niečo zmeniť, ak samé nechcú. Aj autor článku je len malá ryba, ale to neznamená, že je spokojný,
Zatiaľčo starosťou starej pani bol hriech spáchaný pred jej očami, ja sa nato pozerám trochu inak, cez lupu služieb ako takých a, ako inak, nahadzujem prísne kritický pohľad, čiže si myslím, že je to ešte horšie.
Dnes som napríklad cestoval autobusom. Mal som platiť 85 centov. Dal som šoférovi euro, on nastrčil ruku a povedal „pecenty" (Alebo povedal päcenty? Znelo by to tak viac Staro Slovensky). Nemám päť centov, povedal som. Strčil mi do rúk desaťcentovku a povedal „Ďalší!"
Počas cesty najprv telefonoval a potom fajčil. Šofér číslo 5171 na linke Poprad - Starý Smokovec sa odchodom o 13.10, autobus Karosa PP 355 AU.
Že sa mám sťažovať? Prosím vás, šéf mu prinajlepšom povie „Nebuc glupi, nekur." Prinajhoršom, čiže v realite, mu nepovie ani pol slova, pretože ak veľké ryby nechcú, nič sa nezmení. Presne ako v Levoči. Radšej budeme ďalej kričať a mračiť sa, lebo toto je náš chrám a náš autobus, všetci nám môžu ďakovať, že vôbec niečo...
Venované Mishi.
