Takže krátko a jasne, hlavný postulát celého článku pekne na začiatok: kvalita spojov nie je dobrá. Presnejšie je strašná, keďže „nie je dobrá“ by mohlo evokovať, že je aspoň priateľná. Nie je. Asi ako Jahnátkova angličtina.
Za predpokladu, že cestujúci splní požiadavky na neho kladené, má právo aj niečo očakávať. Aspoň minimum. Spoje jazdiace v časových rozmedziach, ktoré by sa pri dobrej vôli dali charakterizovať ako postačujúce, istý, aspoň minimálny komfort a keď už nie slušných, tak prinajmenšom nie hrubých a vulgárnych šoférov.
Frekventovanosť spojov je zábavná vec, vysvetlíme si to hneď na niekoľkých prípadoch. Zo Starého Smokovca kedysi nie tak dávno chodili tri autobusy do Banskej Bystrice a keďže nie sme žiadna dedina, dva z nich dokonca do Bratislavy. Jeden zrušili. Tak to už v živote chodí. Ostali dva, jeden s odchodom o 12.55 a druhý (logicky) 12.58. Keďže ale nie sme ani žiadne veľkomesto, zrušili aj jeden z nich. Takže jeden spoj za celý deň. Fajn.
Aby som nezavádzal, z Popradu autobusov chodí dosť a, ako by ich jedna mater mala, takmer všetky v čase príchodu už majú za sebou dlhú cestu (čítaj: sú preplnené.) Ak nie, spoľahlivo sa preplnia. Nie raz ani nie dvakrát som bol svedkom scény, kedy sa otvorili dvere, vypadli z nich dvaja cestujúci, ktorí sa najslabšie držali a šofér povedal, že berie dvoch do Nitry. Inak to už ťažko bude.
Áno, inak to už ťažko bude, hoci nerozumiem prečo. Spoje sú preplnené natoľko, že druhý autobus by sa bez problémov uživil. Zlaté pravidlo, ktorým sa zrejme riadia manažmenty všetkých slovenských dopravných podnikov však vraví, že ak je spoj vyťažený, treba ho zrušiť. Tak sa spoje každoročne rušia. Cestovanie je sranda.
Optimisticky som spomenul akýsi minimálny komfort. Niekde pravdepodobne existuje, ale nemôžem o ňom nič napísať, lebo naživo sme sa ešte nestretli. Autobusy sú jednoducho preplnené a celkom pravidelne na zastávkach nechávajú ešte (davy) tých, ktorí sa nezmestili. Čakanie na nástupišti pol hodinu pred príchodom autobusu patrí k rutine. Človek si časom zvykne na všetko. Pol hodina je na rozhraní toho, či budete sedieť alebo stáť. Osobne odporúčam tak štyridsať minút. Pre dokonalý zážitok z cestovania navrhujem ľubovoľnú linku smerom na východ pred sviatkami a opačným smerom po sviatkoch.
No a potom sú ešte šoféri. Podľa mojej predstavy slušne oblečení, profesionálne slušní a ochotní pomôcť, lebo je to ich práca. Inak mám aj oveľa hlúpejšie predstavy.
Snívam o šoféroch, ktorí nebudú za jazdy fajčiť.
Snívam o tom, že spoj Veľký Krtíš – Kežmarok, ktorého vnútorná teplota vždy kopíruje vonkajšiu a technický stav je diskutabilný, bude raz mať použiteľný batožinový priestor. Za tri roky totiž šofér ani raz od neho nemal kľúče a zrejme nechápe, že ak by ich, teraz hovoríme čisto teoreticky, mal, zmestilo by sa viac ľudí.
Snívam o tom, že za batožinu raz nebudem musieť platiť, keď si ju nemôžem uložiť.
Snívam o tom, že šofér Eurolines na linke Smokovec – Bratislava raz vstane zo svojho sedadla a otvorí mi úložný priestor bez vzdychov, nadávok a krivých pohľadov. Ja viem, že je naozaj nešťastný, že je v Smokovci, viem, že sa mu nechce šoférovať, ale nie je to moja vina. Rovnako ako nie je moja vina to, že mám batožinu.
Snívam o tom, že akýkoľvek šofér bude ku mne úplne normálne slušný a odpustí si poznámky ak nemám drobné, ak mám príliš veľa drobných, ak je cestujúcich priveľa alebo primálo, ak mešká, ak je nedeľa a jemu sa nechce alebo pondelok a jemu sa nechce.
Snívam o tom, že šoféri budú dodržiavať rýchlosť a nebudú za jazdy telefonovať.
Snívam o tom, že nebudem musieť počúvať ich vulgárne rozhovory a dychovku z rádia. Aby sme si rozumeli, nech počúvajú, čo chcú, ale neželám si ňou byť rušený, ak sedím v polovici autobusu.
Snívam o autobusoch, kde budeme všetci cestovať ako ľudia a nie ako zvieratá. Možno trochu zveličujem, ale zase šesťhodinová nočná cesta do Nitry na stojáka má svoje nezabudnuteľné čaro.
Som v podstate dobre vychovaný človek a v rozhovoroch so šoférmi používam slova typu prosím, ďakujem a nech sa páči. Veď zo mňa neubudne. Mohli by aj oni. Mohli, ale vlastne ani nemuseli. Úplne by stačilo, ak by si uvedomili, že ja som, doprdele, zákazník, a nie kus hovna (šofér na linke Zvolen – Prešov 2005). Či mám lístok šudentský alebo celý na tom nič nemení. Celkovo by namiesto nadávok mohli radšej používať hlavu. Veta „takéto kokociny u mňa neplatia“ (šofér linky Poprad-Lysá Poľana 2008, reakcia na môj ISIC) je síce na zasmiatie dobrá, ale nesmierne, nesmierne nevhodná.
