Po poradí:
Zastavil som sa včera v trafike na stanici pocigarety. Robí tam Janova mama a vždy prehodíme pár slov, väčšinou otom ako sa Jano má. Viem to síce, lebo Facebook je Facebook, ale nakrátku konverzáciu ponad pult je táto téma ideálna. Ani včera to neboloinak. Všetko šlo podľa predstáv, až do bodu, keď sa debata mala skončiťa ona sa, ako som neskôr zistil, zmenila na monológ Janovej mamy. Tenmonológ znel zhruba takto.
"...a ten môj Jano. Zas ma inúfrajerku a oženiť sa ne a ne. S jednou chodil tri roky, s druhou saschádzal a rozchádzal ešte dlhšie a čo z toho? Nič. Furt inú má, kto sav tom má vyznať. Ale to vy ste všetci takí. Len po svete chodiť a vôbecvás nezaujíma, že vás chceme vidieť pekne oženených a chceme vnúčatá..."
Snažilsom sa v tomto bode brániť česť Janovu a aj chlapov vo všeobecnosti aargumentoval som tým, že ja som sa s istou dievčinou schádzal arozchádzal hádam päť rokov a tiež z toho nakoniec nič nebolo a teda tonie je nič zvláštne, ale Janova mama debatu rázne ukončila konštatovaním "...šak vravím, že ste všetci rovnakí.." Proti takým argumentom človek nemá šancu.
Keďžesom tak trochu, ako sa oco raz vyjadril, kaviarenský typ, neskôr v tenvečer som zavítal do jedinej krčmy v našom skoro meste. Ten druhýpodnik krčmou nenazývam, lebo sa tam nefajčí a majú šach a ako vieme,ani jedna z týchto vecí do pravej krčmy nepatrí.
Včera prvýdeň robila Silvia, moja spolužiačka zo základnej, ktorú som slušnýchpár rokov nevidel.Silvia mala dieťa dosť skoro po škole, možno aj hneďa rovno sa aj vydala. Doniesla mi čaj a aj sme prehodili párslov. Naozaj len pár, tak to už býva, keď niekoho dlho nevidíte. V týchpár slovách sa ma však stihla (určite si myslela, že) nenápadne spýtať,či už som ženatý a či mám deti a vôbec. Mierne zaskočený a zdesený somjej odpovedal jedným veľkým zaskočeným a zdeseným NIE s výkričníkom nakonci. Deti sú super, povedala a odišla, aby som si to mohol premyslieť. Radšej som si rýchlo objednal druhý čaj.
Dnes ráno som bol u babky. Nechcela si nechať vyvsetliť, že som práve raňajkoval a uspokojilasa, až keď som súhlasil, že si teda dám aspoň chlieb so šípkovýmlekvárom. Prichystala mi aj čaj a ten mi spravil dobre, lebo tievčerajšie boli akési prisilné. Normálne ma z nich hlava bolela. Vydržalsom sťažnosti na moje dlhé a strapaté vlasy, dlhú a neoholenú bradu ajdlhé nohavice. Ľúbim babku.
Pri nohaviciach však neskončila. Prednedávnom sa zoznámila s Peťou a dnes to na mňa vybalila bez výstrahy: "Samko a aké máte spolu plány do budúcnosti? Lebo už máš dosť rokov..." Táveta ostala veľavýznamne nedopovedaná visieť vo vzduchu.Najdôležitejšia z nej bola práve tá časť, ktorá nezaznela. Dalo mi veľanámahy vysvetliť jej, že akési plány do budúcnosti síce sú, ale pomernenejasné a najmä, keďže sme ľudia mladí a flexibilní (okrem toho eštezodpovední, iniciatívni, pracovití, tímoví hráči, ale schopní prijímaťrozhodnutia - ak máte firmu a chceli by ste si pozrieť moje CV, ozvitesa), berieme to alternatívne s tým, že pozadie je pre nás rovnaké. Anavyše, použil som teraz ja nevyvrátiteľný argument, je osem hodín a toje trochu príliš skoro ráno na rozoberanie plánov do budúcnosti. Zmenilsom tému.
Okľukou cez pár obchodov som sa pobral nastanicu. V jednom z nich som stretol Maťa, nevidel som ho dva roky atak sme sa aspoň rýchlo a cez pult porozprávali. Mám sa dobre, teda ažna tie včerajšie čaje, ale inak všetko ako má byť. A ako sa má on? "Takto."povedal a veľavýznamne zdvihol ruku. Na prstenníku (predpokladám, želogicky sa volá práve tak) mal obrúčku. Z ďalších slov som usúdil, žesa má super. Nevedel si celkom jasne spomenúť, či manželka má 24 alebo25 rokov, ale to sa dá pochopiť. Práve mala narodeniny, to sa potompletie. Aspoň teda nám chlapom.
Chvíľu sme sa ešte porozprávali,kúpil som si peňaženku, dostal na ňu zľavu a až na ulici mi svitlo.Toto je príliš! Jasná konšpirácia! Nech mi nikto nehovorí, že štyriaľudia ÚPLNOU NÁHODOU v priebehu pár hodín hovoria o tom istom. Oniečom, čo doteraz témou v mojom živote nebolo. Zatiaľ som ešte nemalčas zamyslieť sa nad tým, kto je v pozadí. Peťu veľmi nepodozrievam, ajkeď jeden nikdy nevie.
