V Bystrici existuje Divadlo z Pasáže, v ktorom vystupujú postihnutí herci. Pozerať sa na nich je zážitok nie preto, že by ich herecké výkony boli vynikajúce, hoci takými v kontexte ich postihnutia sú. Je to zážitok preto, lebo pri každom ich úspešne zvládnutom predstavení, zakaždým, keď ľudia vstávajú zo sedadiel a tlieskajú, cítiť radosť, ktorá z aktérov sála. Cítiť vďačnosť, niekedy až detskú a naivnú, ale najmä obrovskú.
Minulý týždeň som bol na predstavení Amerika. Divadlo bolo plné na prasknutie aj preto, lebo svojou účasťou predstavenie podporila Zuzana Krónerová. Hlavný hrdina si pred predstavením vytkol nohu a hneď po ňom ho odviezli do nemocnice, ale predstavenie odohral. Bol to zážitok a ja sa nehanbím napísať, že na jeho konci som bol dojatý. Možno aj preto, lebo som si uvedomil, že nebyť ľudí, ktorí za divadlom stoja, nebyť tých ktorí ho podporujú a nebyť tých, ktorí sú jednoducho ľudsky dobrí, život hercov, ktorí rozdávajú radosť, by bol diametrálne odlišný.
Inak ide Divadlo z Pasáže s Amerikou na zájazd do Ameriky a aj na podporu tejto cesty sa predstavenie uskutočnilo. Druhá časť hercov, tí, ktorí nemôžu lietať, idú zas do Talianska. Majú čo ponúknuť.
A posolstvo? Stačí málo, aby sme život niekoho druhého spravili lepší. Treba nato myslieť aj vtedy, keď má človek pocit, že všetko naokolo ide od desiatich k piatim.
