Potom, toho 7. júla 2005 bol utorok, to si pamätám úplne presne, zase sme si, ako ostatne skoro celé leto, hľadali prácu. Zase, ako tiež skoro celé leto, márne. Vošli sme do krčmy v Leithe, hej, takí sme už boli zúfalí, že aj v krčmách sme si ju hľadali, hoci som v živote nenačapoval ani jedno pivo, šli k pultu, lenže nikto si nás nevšímal, nikto nám neodpovedal. Všetci sa pozerali na televíziu. Pozreli sme sa aj my a vtedy to tam bolo, London under attack, vraveli titulky, už sme si ani my prácu nehľadali, už sme sa len pozerali. Keď je človek v krajine, ktorú niečo podobné práve zasiahlo, vníma to úplne inak ako keď si z pohodlia svojho slovenského pracovného stola na monitore prečíta o útokoch v Madride.
Boli sme ticho tak, ako boli ticho všetci, pod obrazom bežali titulky so správami, v ktorých príbuzní hľadali svojich príbuzných a mne napadlo, že presne toto by som mal spraviť aj ja. Napísal som každému z tých, o ktorých som vedel, že sú v Londýne, postupne mi odpisovali a nakoniec boli všetci v poriadku, ale za ten čas, kým som čakal na ich odpovede, som si uvedomil, aký pocit to je, takto čakať.
Vyšli sme z krčmy von, atmosféra tam bola predsa len príliš stiesnená. Plány na škótske národné mužstvo boli dočasne tatam a tam boli aj naše sny o práci, lebo bolo jasné, že práve teraz ju v tejto krčme nedostaneme. Keď sme sa o niečo neskôr vracali domov, pešo, lebo libra na autobus bola presne o libru viac, ako sme si mohli dovoliť, hlavná ulica bola uzatvorená, lebo niekto niekde nechal opustenú tašku. Panike nikdy netrvá dlho, kým sa rozšíri, ale skúste to vysvetliť niekomu, kto tam stratil svoje dieťa. Za jednu predčasnú paniku navyše by bol celkom určite vďačný.
O deň neskôr vyšli noviny, boli všetky monotematické a žiadne nepísali o olympiáde. Všade boli tie isté fotky, ktoré každý po dvoch dňoch poznal naspamäť a tie isté tváre aj s osudmi, ktoré som onedlho tiež rozoznával takmer po mene. Ešte o niečo neskôr, ale len o pár dní zastrelili Brazílčana, volal sa Jean Charles de Menezes, to meno si pamätám dodnes. Jeho jedinou chybou bolo, že bol tmavý a teda v poatentátovom svete Arab a navyše bol v teplý deň príliš hrubo oblečený, čiže mal v poatentátovom svete na tele výbušniny. Porozprávajte sa s jeho rodičmi a určite vám povedia, že jedna predčasná panika navyše vždy bude len jednou predčasnou panikou navyše, najmä ak v nej stratili svoje dieťa.
Prácu som si potom našiel, Jožo nie a odletel domov a radosť z olympiády akosi každého prešla. Tak.
