Možno práve preto si to tak dobre pamätám. Ako som šiel po chodbe v škole a zastavila ma Nina. Tá hodina potom bola slovenská matika a nešiel som na ňu. Sedel som na lavičke, fajčil a pozeral do blba. Deň predtým som s Lászlom pil pivo.
Na jeho škole bola vyvesená čierna vlajka a v Tatrách sa o tom veľa rozprávalo. Na druhý deň bol koncert. Vládla tam smútočná atmosféra a aj tak nestál za nič. Bol pohreb a prišlo veľa ľudí. Pred truhlou kráčal Peťo v lyžiarskej kombinéze a s palicami. Lászlo závodne lyžoval. Plakal som.
Mal som osemnásť. Svet bol práve vtedy krásny a jednoduchý a toto do neho akosi nezapadalo. Na to sa však nikdy nikto nepýta. Spadá to do tej širokej a smutnej kategórie mladícka nerozvážnosť. Sedem rokov je dlhá doba. Vtedy bolo akosi všetko iné.
Luko sa zabil v auguste 2005. Nebol som vtedy doma. Leží vedľa Lászla. A Leho sa zabil pred necelými dvoma mesiacmi. To obzvlášť zabolelo. Keď som sa to dozvedel, napísal som mu list na rozlúčku, ale obsah je príliš osobný. Na jeho pohrebe sme sa zišli takmer všetci tí, ktorí sme v Tatrách spolu vyrastali. Poschádzali sme sa z celého Slovenska a aj spoza hraníc. Bolo to smutné, ale krásne. Tá rozlúčka by sa Lehovi páčila. Hrali mu Every me and every you.
Otec robil dlhé roky na Horskej službe. Keď sa zrútil ten vrtuľník, zahynuli mu tam kamaráti. Najmä Milan Kriššák, toho často spomínal. Vlado Tatarka, jeho spolulezec z mnohých výstupov, zahynul tiež v Tatrách. Spadol mu na hlavu kameň. Otec veľmi plakal. A Jindro Martiš, ktorého si aj ja pamätám ako úžasného človeka a večného idealistu, ten zahynul v Himalájach. Práve takí ľudia si zaslúžia žiť. Často ku nám chodil.
Neviem, či z toho niečo vyplýva. Možno to, že smrť je súčasťou života, aj keď to neznie povzbudivo. Mám 25 rokov a bol som na troch pohreboch kamarátov. Asi je to dosť. Tak si na seba dávajte pozor. Melancholické sobotné ráno.
