Náhodousom natrafil na Tinu, s ktorou som sa v tábore lúčil v ten deň,keď sa zabila princezná Diana. Iste uznáte, že to už je pár rokov. Veď ajmôj vek sa odvtedy takmer zdvojnásobil. Už si nepamätám, či plakala, ale ja určiteáno. Neplačem často a keď už, ako na potvoru je to skoro furt kvôli ženám. Má sa dobre.
Po rokoch som stretol aj...ehm.... a ...ehm...Mená neuvádzam, lebo si to ešte náhodou prečítajú a dozvedia sa, že aj donich som kedysi bol. Vynechávam zamilovaný, lebo v tom veku, keď šlo o ne,sme sa vysmievali každému, kto bol doniekoho. Tak sa vtedy hovorilo.
Áno a stretol som tam aj svoju veľkú lásku.Druhú, o prvej inokedy. Je možné, že som ju na ten Facebook dokonca sámpozval. Každopádne tam je a môžeme jeden druhému písať vtipné a úplnezbytočné komenty. Doprdele, teraz si prečíta toto a zdrbe ma, že tuverejne vypisujem o našom vzťahu. Alebo, a to je tá horšia varianta, napíše na svojom blogu.
Skrátim to. Zo štylistického podania poslednéhoodstavca sa dá pochopiť, že ten vzťah sa už skončil. Dotyčná sa so mnou rozišla.Bolo to v čase, kedy som zaveľa nestál a byť na jej mieste, tiež bysom sa so sebou rozišiel. To hovorím teraz, lebo to bolo dávno. Vtedy som tovidel inak, pochopiteľne.
Povedať presne, ako dlho trvalo temnéobdobie potom, je prakticky nemožné, vyznačovalo sa ale prevažne tým, že bolo dlhé a temné. To nie je štylistickyodfláknutá veta, tak to proste bolo.
Počúval som Mňágu a Žďorp, lebo vraveli,že svet je iba hodinový hotel, Karla Kryla, lebo spieval Zahynul motýl jako naše láska a Twisted od Skunk Anansie.Every day hurts, yeah. Pil som alkohol, ale nenapíšem koľko, lebo aj mama si totourčite prečíta. Bol som smutný, nešťastný a neviem ešte čo. Musel by somotvoriť synonymický slovník. Hlavne bezprostredne po tom rozchode som simyslel, že príde koniec sveta a nenamietal som. Vidíte, nič z toho, ale akby bol prišiel, aspoň už viete prečo. Fakt som nevedel čo a ako. Ja viem, žeto tu píšem ako keby to bola bohovská sranda, ale nebola, verte mi. Ani kúsok. Môžetesa spýtať kamošov, čo museli piť so mnou.
Neviem, či mi niekedy bolo horšie. Nevidel som žiadnu perspektívu – svoju anicelosvetovú. Ráno som sa zobúdzal a večer zaspával a furt som bol nešťastnýjak sviňa. Nevedel som si predstaviť, čo bude a ako bude. Chcel som zaspaťa zobudiť sa až keď bude lepšie. Bol začiatokprázdnin a mal som pocit, že na ich konci skončím na psychiatrii. Neskončilsom, ale bolo to tesné. Skončil som v Edinburghu. Nemal som tam prácu, nemalsom čo jesť a ani poriadne kde bývať, takže na nešťastnú lásku nebol čas. Pointapríbehu je v tom, že som to prežil, aj keď som si myslel, že neprežijem. Túnešťastnú lásku, nie Edinburgh, pochopiteľne.
Píšemto tu preto, lebo Facebook je záležitosť vyvolávajúca nostalgiu, ale najmäpreto, lebo som si dnes úplnou náhodou prečítal tento blog a je mi odvtedyťažko na duši. Nevzdávajte sa.
Tento článok je venovaný.
