Ale zase som odbehol od témy. Furt sa mi to stáva. Poliaci sú viac menej presvedčení, že Jánošík, pardon, Janoszyk, bol ich (pozdravujem Kazimierza a Gabrisiu) a celé toto ich presvedčenie je založené na jednom-jedinom fakte. Ehm, fakte. Na televíznom seriáli (to mäkké i tam podľa mňa esteticky vôbec nesedí).
Dnes som tlmočil jeho prvú časť a poviem vám, je to skvost. Úplne chápem, prečo sa z neho stal kult. Úvodom zaznie totiž veľkolepá znelka, ktorá celý ten teáter začne. Trochu evokovala Statočné srdce. Paralela pokračuje aj tým, že Jánošík ďalšie cirka štyri minúty behá po šírych pláňach a vrchoch. Už viem skade to Mel Gibson zobral. Zobral a dokonca zlepšil. Ako tak beží, má pri sebe hrdý meč a hrdý kilt, oba to jasné symboly moci. Je pripravený bojovať s The Auld Enemy. Jánošík má len ovce a s ovcami ešte nikto nikoho neporazil, čo si ešte počas úvodnej sekvencie zrejme aj uvedomuje, lebo schádza k starému, bradatému a životom zodratému otcovi a oznamuje mu, že veru už ovce pásť nechce a ľudí sa mu zažiadalo. Otec ho pošle do Nového Targu. Neviem načo, keď tam vtedy ešte neboli trhy.
Inak takto hlavný hrdina na scénu vstupuje takmer nahý a svojou podobou prudko evokuje toho nabúchanca, čo zaspal v solárku a z Herkula tým pádom spravil polovičného Afroameričana. Hneď v prvých scénach sa ukazuje ako charakter prirodzene inteligentný, mocný, spravodlivý, vzdelaniachtivý so zmyslom pre sociálnu spravodlivosť. Pustí sa bez váhania do dvoch drábov bičujúcich úbohého poddaného a už aj vyhráva, keď tu zrazu jeden zo zaplatených prisluhovačov nadnárodných feudálov, ktorého asi pred dvoma minútami odstavil a mal teda do konca scény už len ležať, vstane a ovalí ho kameňom po hlave. Hrdina padá, znie hudba a nasleduje transport do väzenia.
Tam ešte chvíľu leží, ale následne sa preberá a ocitá v spoločnosti zlodejov, pašerákov a vo všeobecnosti pomerne odpudivých živlov. Akosi prirodzene s nimi uzaviera duševné spojenectvo, čo by sme mohli brať ako dôkaz, že ak ide o zvrhnutie nenávideného triedneho nepriateľa, spojiť sa treba s každým, ale negeneralizujme. Proste si rozumejú, no. Vo väzení, mimochodom, je učinené zadosť aj duši Slováka. Jeden zo zlodejov, ktorí, ako vieme sú v podstate kladní, je zo Slovenska a spomína, že, veru, aj my sme mali Jánošíka. Bohatým bral. Či chudobným dával ostáva vo svetle historických faktov diskutabilné, ale budiž. Každopádne, vraví, si o ňom ľudia spievajú piesne. Ja si napríklad dnes celý deň spievam „Kdysi jsem pil jen okenu a o hašiši snil" a tiež to nemyslím vážne.
Aby som to skrátil, ten seriál je proste kruto premakaný. Ako v každej správnej epickej historickej dráme zakladajúcej sa na skutočnosti z maximálne desiatich percent, aj tu je veľký priestor venovaný postojom a pohľadom. Tým nemyslím postoje k zriadeniu a pohľady na dianie v západnej Európe, hoci by sa to vzhľadom na dobu vzniku hodilo, ale fyzické aktivity. Janoszyka aj s bandou naháňa iná banda a on si napriek všetkému nájde čas na sekundové zastavenie sa na brale. Zrejme podvedome sa nastaví tak, aby ho kamera brala správne, slnko dobre zapadalo a Poľsko sa v porobe rozprestieralo pod ním. Vzápätí hodí postoj, za ktorý by sa ani Janko Kráľ na Kriváni hanbiť nemusel.
Priestor pochopiteľne dostava aj romantická zápletka, zatiaľ len načrtnutá.. Musím skonštatovať, že v nej nás Poliaci jednoznačne predčili. Čo tam nejaká Mara, čo celý život v Terchovej na panskom hrdlačí a o Chopinovi v živote nepočula. Tu sa na Janoszyka namotá sama dcéra pána veľkomožného. Či aj niečo zahrá neviem, lebo v prvej časti je jej úloha obmedzená len na nemý úžas a obdivné zíranie, ale vyzerá dobre.
Zábavná je jedna vec. Hoci nám pán režisér predostiera portrét Janoszyka ako dokonalého a nepremožiteľného hrdinu, ten akosi podozrivo často leží v bezvedomí a je proklatě nečinorodý. Práve v jednom z takýchto momentov, keď sa už-už zdá, že ho znovu odvedú do väznice, tam zaháknu pod rebro a seriál sa skončí pri prvej časti, vstupuje na scénu neznámy zbojník číslo dva s kolegami číslo tri až dvadsaťštyri (odhadom) a zachraňuje ho. Vyzerá pritom bez srandy ako Asterix a možno je to ten náš slovenský, slobodný, slovutný a slovotvorný Jánošík, na ktorého si siahať veru nedáme.
Pekný deň.
