V tom parku sme sa ráno stretávali po ceste do školy, sedeli na operadlách tých polámaných lavičiek a fajčili. Dôchodcovia z vedľajšej bytovky na nás škaredo zazerali a nám to bolo úplne jedno, lebo sme boli vo veku, keď sme sa takýmito vecami netrápili. Respektíve ak áno, potom nám rozčúlený dôchodca nadávajúci na skazenosť dnešnej mládeže pripadal nanajvýš zábavný. Ešte sme vtedy netušili, že aj nám raz dnešná mládež bude pripadať neskutočne skazená a omnoho horšia ako sme boli my, keď sme ešte mládežou boli.
V jedno skoré septembrové ráno roku 2000 som si teda po parku kráčal do školy so skalopevným presvedčením, že ma od účasti na vyučovaní nič nemôže odradiť, keď tu zrazu, čo čert nechcel, na lavičke sedeli moji spolužiaci a zápalito diskutovali o Martine Moravcovej. Ich zápal čiastočne vysvetľovala fľaša vodky a niekoľko pív, ktoré mali so sebou. Pitie na verejnosti vtedy nikto ešte vážne nebral.
Martina Moravcová práve vyplávala medailu, dozvedel som sa ešte predtým ako som čokoľvek stihol povedať a my sme na ňu hrdí. Sme hrdí nato, že sme Slováci a túto svoju hrdosť prejavujeme konzumáciou alkoholu o trištvrte na sedem ráno, tak nejako znel ideový manifest mojich spolužiakov. Bol som hrdý s nimi, ale len chvíľu, lebo potom som predsa len do tej školy išiel. Nebolo ľahké sa takto rozhodnúť.
Z nich na vyučovanie nedošiel nikto, ale Valentína som potom našiel spať v šatni. Ešte aj keď spal, stále bol hrdý, bolo to na ňom vidieť. Aj ja som bol, hoci, že to tak poviem, triezvejšie. A keď sme sa potom práve počas maturít stávali majstrami sveta v hokeji, spievali sme hymnu a nachvíľu to bol opäť úžasný pocit, to bytie Slovákom. Boli sme príslušníkmi národa, ktorý niečo dokázal. Síce nie celý, skôr len jednotlivci z neho pochádzajúci, ale čo už na tom záleží, v tomto sme boli aj tak všetci spolu. My, Slováci. Znelo to výborne.
Môj zásadný problém s hrdosťou na príslušnosť k národu spočíva v tom, že ju necítim, primárne preto, že mi nie je celko jasné, na čo presne hrdý mám byť. Ak už teda nechcem byť hrdý na tých, ktorí sa tvária, že ten národ reprezentujú a to teda nechcem, toľko súdnosti ešte v sebe mám. Hymna vo mne hrdosť vyvoláva len ak znie po práve vyhratom zápase s Čechmi, čo už dávno nebolo a ústava, tak tá vo mne radšej nevyvoláva pocit absolútne žiaden. Vlajka možno áno, ale tiež podľa toho, kto ju práve nesie a je takým celosvetovo blbým zvykom, že najčastejšie vlajky nosia tí, ktorých láska k národu je len zásterkou pre netoleranciu k národom iným. Takže toľko k symbolom.
Ale ak už teda musíme byť na niečo hrdí a ak si silou mocou máme pred vyučovaním niečo pripomínať, osobne by som navrhoval v každej triede namiesto preambuly a vlajky fotku Peťa Bondru ako dáva vítazný gól alebo Anastasii Kuzminovej prechádzajúcej cieľom. Ako ukazuje príklad mojich spolužiakov, funguje to omnoho viac a navyše aj podporuje prosperitu Frucony Košice. A má to aj konrétny obsah, narozdiel od vnútenej hrdosti na symboly.
