Kráčal som si tak zo seminára ako keby ani streda nebola, hlava plná Mordechaja Gebirtiga, ktorého nepoznáte, lebo ho nepozná nikto a pritom aspoň niekto by mohol. Mordechaj Gebirtig bol židovský básnik a hudobný skladateľ z Kazimierza, ktorý svojou tvorbou nikdy nezarobil ani halier a jeho pesničky sú napriek tomu svetoznáme. Celý život prežil v chudobe. Zastrelili ho v krakovskom ghette, keď trochu príliš pomaly nastupoval na transport do Belsenu, čo dokazuje, že niekedy si človek proste nevyberie. Mordechaj Gebirtig nemal veľmi šťastný život. Píšem to, aby tento článok mal aj nejakú edukatívnu funkciu. Viete ako sa inak po poľsky povedia unisex toalety? Koedukacyjne. Ta tak.
Čiže som si tak kráčal, vstúpil do kaviarne a chystal sa Gebirtiga pri káve z hlavy vyhnať a nahradiť ho Wilssom. Toho asi tiež nepoznáte, je to jazykovedec, ale to nič, lebo ani ja ho nepoznám a aj napriek tomu mám o ňom zajtra poldruha hodinovú prezentáciu. I tak še da.
To miesto je kaviareň, to musím podotknúť, hoci tam majú Plzeň. Stojí rovnako ako capuccino, čo ani náhodou neznamená, že je lacná. To capuccino je drahé jak šľak, ale aj tak si ho raz za týždeň doprajem. Postavil som sa teda k pultu, ako sa to tak vo všeobecnosti zvykne, keď tu zrazu, hneď za mnou, čo nevidím, ajhľa, pekná dievka sa rozpráva s druhou peknou dievkou, ešte k tomu dredatou.
Všetky moje adolescentné sny ožili a aj som si povedal marišku jej. Teda nie, to som si nepovedal, lebo Krakov nie je Zvolenská Slatina, aby si tam každý nezohnal marišku sám, keď má chuť. Len som sa tak povedzme, že obhliadol, viete, tým pohľadom, pri ktorom Karol Polák skonštatoval, že "aj tie najkrajšie nohy niekde končia." Veď aj končili, ako, ostatne, každé nohy.
Stojím teda ešte stále pri tom pulte, len aby sa nezabudlo, a capuccino sa mi chystá. Popritom, čo čert nechce, počujem, o čom sa slečny rozprávajú. Samozrejme, že som nepočúval a ak, potom len trochu, lebo hudba bola aj tak nahlas a ešte aj nejaké detiská práve vošli a začali spievať koledy.
"Ako sa ti býva?" -pýta sa tá, o ktorú nejde, tej, o ktorú ide.
"Dobre." -vraví viete ktorá prefajčeným hlasom. Aj frajerku s prefajčeným hlasom som kedysi chcel mať a tiež neviem prečo. Vidíte, samé sprostosti mi po hlave behali, keď som bol mladší.
"Bývam s takým chalanom..." (zbystril som pozornosť) "...a dobre bolo..." (zdôrazňujúc, že bolo nielen dobre, ale dokonca DOBRE, doprčic) "...ale teraz si našiel ženu." (opäť som zbystril pozornosť, lebo jeden zo spôsobov je aj utešenie sklamanej duše a ja som v tom dokonca aj dobrý. Rovnako ako v čomkoľvek inom, samozrejme.)
Zo strany druhej dievčiny nastalo tázavé mlčanie. Z mojej tiež, ale ja som mlčal stále a najmä som skoro vôbec nepočúval.
"Tridsaťdva rokov má tá žena..." -pokračovala (ts, povedal som si. Neviem prečo, ale niečo som si predsa musel povedať, nie?) "...slobodná je a decko má..." ( ... jedna promiskuitná, dodal som spokojne.) "...a ešte je aj alkoholička. Ja to proste nechápem." (Ani ja, podotkol som v duchu. Alebo chápem, ako ti to vyhovuje. Už som spomínal, že pokiaľ ide o názor, prispôsobím sa prakticky okamžite).
"Rozumieš, niežeby som ja nebola, ale ona je navyše aj STARÁ!"
Zarazil som sa. Obzrel som si ju ešte raz, tentokrát trochu kritickejšie, ale nenašiel som na nej nič, čo by nasvedčovalo problémom s alkoholom. Ani fúzy nemala ako spevák viceprimátor a ani na členku národnej strany nevyzerala, tak aký alkoholizmus? Ale hádam zase vie, o čom hovorí a je to od nej vlastne aj milé, že ma so svojim problémom oboznamuje dopredu. Hej, milé to je, ale ja s jej problémom nechcem mať nič spoločné. Nejakú ľahkú duševnú poruchu by som zvládol a dokonca by mohla byť aj spestrením vzťahu, ale čo je veľa, to je moc.
Zobral som si capuccino, ktoré už hodnú chvíľu stálo na pulte a pobral sa preč. Ešte som začul, ako si objednáva Tyskie. Keby aspoň tú Plzeň.
A ponaučenie? Žiadne, prečo by nejaké malo byť. Len som vás chcel trochu pobaviť v tej záplave článkov o Ficovi. Niežeby si ich zase nezaslúžil, božechráň.
