Slušne oblečený som sa dnes vybral na skúšku a ako to tak so skúškami zvykne byť, meškal som. Zatiaľ nie veľmi, ale mal som potenciál meškať viac a nepríjemnejšie. Vystúpil som preto na zastávke pri hrade, ktorá nie je úplne najbližšie, ale ak si zrátate vzácne tri minúty cesty na tú bližšiu zastávku a k tomu čakanie na semafore a tak ďalej, nebudem to komplikovať, proste som tam vystúpil a hotovo.
Razantne ako bojovník proti kríze som sa predral davom, prešiel cez cestu a kráčal ďalej, smerom ku Carltonu. Pätnásť metrov pred Carltonom zrazu ťažkoodená policajná hliadka s ťažkoodeným autom. Na chvíľu som zaváhal, ale keď meškáte, nemáte čas váhať veľmi dlho. Nasadil som tvrdý výraz, v tom som dobrý, a odhodlane kráčal ďalej. Teraz to príde.
Slnko zapadalo. Nad hradom sa zlovestne zlietali. Holuby. Strčil som ruku do vrecka aby som vyzeral, že v ňom mám niečo nebezpečné. Nahmatal som žuvačky. Policajt ma zlovestne sledoval. Wotofoko motofoko, pomyslel som si hrdinsky, ale venoval mu len jeden hanblivý pohľad. Prešiel som okolo neho. Na nič si netrúfol. Ulica bola prázdna. Slnko furt zapadalo. Z hotela sa vymotali dvaja opití kovboji. Asi Holanďania, usúdil som podľa chrochtavej reči. A možno boli len fakt veľmi opití. Z rieky sa ku mne donieslo zatrúbenie parníka. Pevnejšie som stisol žuvačky a hľadal ostreľovačov v oknách saloonu. Pardon, hotela. Pletie sa mi to. Opatrne som sa blížil k druhej policajnej hliadke. Zvnútra som začul spev barovej speváčky, ale inak bolo všade dramatické ticho. Druhú ruku som strčil do druhého vrecka, nech vyzerám, že aj tam mám prinajmenšom kolt. Nahmatal som pero. Policajt ma so záujmom pozoroval, či som normálny. Proszę Pana, oslovil ma.
Oslovil ma, čím mi dokonale zrušil predstavu Divokého Západu, lebo tam sa neoslovuje, tam sa rovno strieľa. More, šrác, čo robíš nervy, povedal som si v duchu, ale v skutočnosti som povedal jedno veľmi slušné a odpor nekladúce Tak? Už som proste raz taký, kopa rečí a potom nič z toho.
Poprosím občiansky preukaz, pokračoval príslušník slušne, určite príliš slušne nato, aby som sa zmohol na nejakú drzú odpoveď.
Nemám, odpovedal som, čo je ku príslušníkovi aj tak dosť drzá a hlavne nesprávna odpoveď. Ale naozaj som nemal, chápete, meškal som a to už od momentu, keď som sa doma začal chystať. V čoho dôsledku som ani pištoľ nemal, len tie trápne žuvačky a pero.
A kam idete? spýtala sa ťažkoodená postava so zvýšeným záujmom.
Na skúšku, odpovedal som, hoci to bolo strašne trápne, vôbec nie tvrdé a už vôbec to nepasovalo na Divoký Západ.
Taaaak? Zatiahol s onou zle skrývanou nedôverou príslušník. A prečo tadeto? Čo ma zase mierne dostalo do ráže, lebo otázka prečo idete tadeto a nie tade, patrí z policajého manuálu medzi logicky najzapeklitejšie. Doteraz neviem, ako na ňu správne odpovedať, tak som odpovedal ako vždy. Lebo.
Aha, skonštatoval policajt pobavene. A fanúšikom ktorého klubu ste?
Musím povedať, že v tomto jasno nemám. Už sa ma to raz spýtal jeden zjazvený bomberovitý kamoš a ja som si vtedy dobre tipol, lebo som si dokázal spomenúť, že Wisla hrala v ten deň doma. Pripadá mi hlúpe vyberať si medzi dvoma klubmi v meste, kde podľa novín za posledné dva roky v súvislosti s futbalom zabili dvadsať ľudí. Možno by som si vybral Cracoviu, lebo mám ten blbý zvyk stále si z dvoch vybrať slabšieho. Teda okrem Tatier. Tam neochvejne fandím nášmu (tuším) treťoligovému AFK. Na zápase som bol naposledy asi pred rokom a pol.
Späť ale k policajtovej otázke, lebo policajné otázky sú vo všeobecnosti jedna z tých vecí, ktorých sa chcete zbaviť čo najrýchlejšie.
Že ktorého klubu? Žiadneho, odpovedám mu víťazoslávne. Ale som mu dal.
Takže ani náhodou sa tu neprechádzate a nemonitorujete situáciu?
Pozrel som na neho trochu neveriacky. Dobre, veľmi neveriacky. Potom som sa pozeral na seba. Ako vravím, bol som oblečený slušne, aj nový kabát som mal. Aj oranžovú pletenú čiapku, aby bolo jasné, že to s tým slušným oblečením zase nemyslím až tak úplne vážne.
Proszę Pana, začal som blahosklonne a povedal som si, že musím niečo robiť so svojim prízvukom. Keď v knižnici ani po desiatich minútach nezistili, že som cudzinec, celkom mi to lichotilo, ale sranda sa končí, keď to nezistí ani policajt a robí zo mňa futbalového grázla.
Čo-to som mu vysvetlil, napríklad to, že celý poľský futbal, ktorý je iba o kúsok menej smiešnym podnikom ako ten náš, mám na háku a vôbec, čo tam po ich futbale, keď ja idem na skúšku. On mi zase vysvetlil dôvod celej policajnej maškarády. Vraj majú nadnes nahlásenú bitku, tak striehnu po celom meste a ja som bol svojou priemernosťou a nenápadnosťou príliš nápadný. Zasmial som sa, lebo kým sa s policajtom na niečom smejete, sú veci aspoň zdanlivo v poriadku. Fest smiešne, zlatý môj, myslel som si pritom.
Zaželal mi veľa šťastia na skúške, ale to som počul už len na pol ucha, lebo moje meškanie začalo byť fakt vážne. A čo z toho vyplýva? Najpodozrivejší zo všetkého je priemerný výzor a pre potvrdenie tohto výroku ani nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť koľkí u nás doma z priemeru demonštratívne vyčnievajú a stále chodia po slobode. Tí najväčší frajeri dokonca doslova lietajú.
Aspoň trochu pobavenia, kým sa to tu zaplní Dzurindom. A štrajkom - doplnené o 22:15.
