Vec sa má takto. Pomerne dosť času, konkrétne štyri dni, som strávil vybavovaním jednoduchej administratívnej záležitosti, ktorá by aj u nás zabrala menej ako dni dva a niekde v ideálnom štáte päť minút. Dnes som ju šťastne uzavrel a s víťazným výkrikom nastúpil na mestskú.
Do toho autobusu so mnou nastúpil chalan, nazvime ho Piotrek. Všimol som si ho, lebo si predo mnou kupoval lístok v automate, ktorý je vovnútri. Ten automat ale práve vtedy nemal drobné, takže mincu vyhodil naspäť. Nuž sa Piotrek pobral za šoférom, ktorý tiež lístky s drobnou prirážkou predáva. Ten mu ale, zrejme vytočený z našej prehry s Čechmi oznámil, že mu lístok nepredá z jednoduchého dôvodu, že mu ho proste nepredá. Argument non plus ultra. A presne v tom momente sa pri každých dverách ozval revízor.
Udialo sa presne to, čo si myslíte, aj keď v takej nie celkom slovenskej verzii. Piotreka chytili, ale revízor argumentoval slušne, pristihnutý presne rovnako, celé sa to zaobišlo bez zdvihnutých hlasov a bola to vlastne skoro až priateľská diskusia. Už som raz spomínal, že Poliaci milujú diskutovať. Akurát, že na konci tejto debatky sa hojdal imperatív pokuty dvesto zlotých.
Debata sa samozrejme točila okolo toho, že lístok nemá, čo bola pravda. Rovnako ale bola pravda, že pri nástupe do autobusu mal ešte dve možnosti si lístok kúpiť a aj si ho kúpiť chcel, to len šofér mu ho z hokejových pohnútok jednoducho nepredal. Piotrek, ktorý stále tvrdil, že si lístok ochotne kúpi, to nakoniec uhral nato, že teda revízorovi ukáže ako mu ten automat lístok nedal a tu som vstúpil do deja ja.
Celou silou svojej neplatnej karty na zľavu, ktorú nikomu kontrolovať nenapadlo, som sa ho zastal a skonštatoval, že teraz mu ten automat už lístok dá, lebo ja som doňho vhodil drobné a teda má z čoho vydávať. Vyslúžil som si jeden pohľad z kategórie menej priateľských, ale pochvalné prikývnutia od ostatných cestujúcich, ktorí revízora už aj tak dávno presviedčali, že to bolo presne tak ako Piotrek vraví. Lenže cestujúci sú všetci jedna pakáž, revízor neveril.
Piotrek pristúpil k automatu, mincu vhodil, lístok dostal. Tak si ho označte, povedal po chvíli zmäteného mlčania revízor. Potom sa ešte nachvíľu prebral, s nádejou v hlase povedal predložte mi dokument oprávňujúci Vás na kúpu zľavneného lístka, čo je presne ten dokument, ktorý som ja, stojaci vedľa, mal neplatný. Piotrek víťazoslávne vytiahol kartu. Autobus práve zastavil na zastávke, revízor zamrmlal ale bolo to naposledy a vystúpil.
Vôbec by som to nespomínal nebyť toho, že keď som pred veľa rokmi bol s otcom v Bratislave, dostali sme pokutu, keď sa autobus kvôli zápche omeškal a nám cesta namiesto tabuľkových desiatich minút trvala dvadsaťpäť. Revízor bol vtedy vulgárny, občianske nám vytrhol z ruky a čo sme sa my, Ferovia z lesa vo veľkomeste, už len mohli nabrániť. Aj IC-čko sme zmeškali, nie preto, žeby sme nenašli perón, lebo až tak z lesa predsa nie sme, ale vydokladovanie pokuty polovici autobusu predsa len chvíľu trvá. Presne takto sa to vtedy stalo a ako tak občas čítam, prihodí sa aj teraz, len s drobnými variáciami. V Krakove to robia slušnejšie, nie preto, že by boli Poliaci, ale preto, že sa to jednoducho dá.
