V duchu som sa pripravoval na ten bordel, ktorý nastane, keď ich prídem vrátiť a pripravoval som sa naň dlho, čím moje meškanie pochopiteľne rástlo. A aj pokuta. Dnes sa to už odkladať nedalo, lebo nejako to tu predsa len potrebujem celé uzavrieť, tak som sa tam vybral. Vyzbrojený žiadnymi argumentami, ale odhodlaný z toho aj keby čo bolo s ťažkými zraneniami vyviaznuť.
Postavil som sa do radu a monitoroval situáciu. Za pultom stáli dve mladé devy a jeden starý tučný chlap s okuliarmi. Presne ten, ktorému to tam celé patrí a ktorý nedopustí ani najmenšie porušenie pravidiel. Veď vieme. V duchu som rozrátaval poradie a v hlave sa mi odohrávali katastrofické scenáre, v ktorých onen oný dominoval. Už som ho videl ako lupou skúma každú jednu knihu, všimne si stranu obliatu kávou a jeden výkričník vpísaný perom v autobuse, keď som nemal ceruzku. Ako naschvál v knihe, ktorej množstvo sa na poľských univerzitách končí na čísle tri. Už som videl sám seba ako si beriem hypotéku, aby som zaplatil pokutu.
Bolo to ako v zlom filme a v zlých filmoch to vždy zvykne vypáliť tak, že presne naňho vyšlo poradie. Ešte som sa s nádejou obrátil na jednu z tých mladých báb, ale ona si práve vtedy musela prečistiť okuliare.
Vykročil som k nemu. Naše pohľady sa stretli. V mojom sa odzrkadľovala celá porevolučná tragédia slovenského národa a v tom jeho úchylné odhodlanie vymačkať trochu krvi z bezmocného študenta. Pozdravil som sa. Neodzdravil. Vytiahol som knihy a dostal zo seba nejakú donebavolajúcu blbosť, ktorá mala ospravedlniť drobné meškanie. Už si ju ani nepamätám, až taká blbosť to bola, ale končila sa mojou ochotou zaplatiť akúkoľvek pokutu. Pozrel sa na mňa spoza okuliarov. Zobral knihy. Stále mlčal. Do sveta, ktorý náhle stíchol v očakávaní tragédie, zapípala čítačka. Tŕpol som ako keď ešte Kamil Čontofalský hrával za repre. Dotyčný si so zle skrývaným pohŕdaním zobral môj preukaz.
Vy tu už končíte? Konečne aspoň niečo.
Zaplatím, vyhŕkol som, ale rýchlo som sa opravil a povedal áno.
Knihy odsunul stranou, zobral papier, študoval ho, pohľadom kriminalistu si ma prirovnal k fotke a dlho ťukal do počítača. Kryminalista inak znamená kriminálnik, ak som to ešte nespomínal. Buchol pečiatku, o ktorú od začiatku išlo a povedal dovidenia. Svet, ktorý doteraz stál v očakávaní jatiek, sa zastavil ešte raz. Nechápal som.
A pokuta? - spýtal som sa placho.
Vymazal som Vám ju, nech nemáte na Poľsko škaredé spomienky, povedal a skoro sa, trúfam si povedať, usmial. V šoku som sa obrátil a utekal preč. Potom som sa otočil a vrátil pre papiere. Úplného blbca som tam zo seba spravil, čo vám budem hovoriť.
Zvyšok konfrontácie s byrokraciou síce ani z polovice nebol taký úspešný, ale ako spieval Chaozz v deväťdesiatom piatom, keď vy ste ešte o hip hap hope nič nevedeli, nedá se nic dělat, nemúžeme mít všechno, nikdy neklesnu k tomu, abych dělal techno. Tak nech je vaša crew silná a žvot na sídlisku stoka jak sa patrí.
Ďalšie články o kultúrnych odlišnostiach:
Ďalšie články z rovnakej série:
