Na úvod toľkoto: keďže sa nič nezmenilo pred majstrovstvami sveta v prvom alebo druhom najpopulárnejšom športe, čo by teoreticky mohlo slúžiť ako motivácia, v podstate si nedokážem predstaviť, čo ešte iné by mohlo viac motivovať k tomu, aby stanica prestala byť tým, čím je. Zrejme nič. Odľahčený výdych.
Na druhý úvod toľkoto: tá stanica je príšerná. Určite som už niekde videl aj horšie, len si práve teraz neviem spomenúť, ale každopádne ani jedna z tých horších nebola v hlavnom meste. Teda okrem Skopje, lenže tam to robia naschvál, je to pamätník zemetrasenia.
Subjektívne aj objektívne je tá stanica hrozná, nevyhovujúca a odstrašujúca, pričom absolútne nezáleží na tom, odkiaľ autor tohto konštatovania je a čo ho k nemu vedie. Keď je niečo pravda, povedať ju môže ktokoľvek.
Nemôžem sa ubrániť predstave davov hokejových fanúšikov, čerstvo vystúpených a obzerajúcich sa, ktorí s myšlienkou na Hostel robia otočku na päte a nasadajú na najbližší, našťastie často premávajúci vlak do Viedne. Alebo do Skopje, lebo tam je aspoň lacno. Hej, hrozná je tá stanica a do majstrovstiev sa na nej nič nezmení, takže ak by aj všetko ostatné prebehlo dobre, sama bohato postačí. Úsudok si totižto budujete podľa prvých dojmov.
Perličkou dochucujúcou celkovú atmosféru miesta je svojská sociéta na tejto stanici - ako na vlastne akejkoľvek inej stanici v republike - sa pohybujúca a zrejme aj žijúca. Väčšinou totiž vyzerá bezdomovecky. Ako včera.
Včera krátko po jednej poobede sa chystám sa na ICčko. Stojím pred vchodom a fajčím, predstaničný priestor je prakticky prostý akýchkoľvek normálnych ľudí, ale zato bezdomovcami a ďalšími pochybnými existenciami je vyplnený takmer úplne. Priemerného fínskeho fanúšika tieto existencie vystrašia viac než dosť.
Je ich veľa holohlavých aj tmavých, pľujúcich aj zazerajúcich. Všetci stoja alebo sedia. Títo ľudia prestoja a presedia hádam celý svoj život.
Pomedzi ľudí idúcich na vlak sa prechádza chalan. Tiež vyzerá ako z tvrdšieho konca sociálneho spektra. Pýta od ľudí cigarety, občas ich dostane a občas nie, nakoniec samozrejme prichádza aj ku mne, svoju úžasnú tvár kladie dva centimetre od mojej a pýta si cigaretu. Musí ich mať už hádam aj desať.
Nemám, vravím, lebo nemám. Ak by som mal, dal by som mu aj dve, len aby sa prestal nachádzať dva centimetre odo mňa. Nasleduje trojsekundové mlčanie, potom povie to slovo, v ktorom sa jedna slabika opakuje dvakrát a končí sa na t. Ide preč.
A viete, čo spraví potom?
Presunie sa ku ďalšiemu fajčiacemu chalanovi, vytiahne tie cigarety, ktoré vyzbieral, a z dvojcentimetrovej vzdialenosti sa ho spýta: Hej, kamoš, nekúpiš cigu?
Nekúpiš cigaretu? sa po fínsky povie Ei voi ostaa savukkeita?
