Teraz je to nejaké iné, cítim sa stiesnene. Príliš sa obzerám, myslím na Moskvu a podobné veci. Pristihujem sa pri myšlienke, že teraz predsa nie je špička a toto nie sú prílety. Fakt neviem prečo. Nepáči sa mi to.
Aj stojany s paperbackmi, plné poväčšine nečitateľných slohov na jedno použitie, mi k letiskám patria, tak si ich ležérne krútim. Mám rád knihy, okrem iného aj preto, že to, čo sa v nich opisuje, sa väčšinou nestalo. Teda ak práve nečítate Súostrovie Gulag.
Nachádzam Johna Irvinga. Čítal som Pravidlá muštárne aj Svet podľa Garpa a odkedy som čítal tú druhú, používam vetu Bol to jeho posledný výstrel kedykoľvek, keď mám pocit, že sa hodí. Väčšinou netrafím, nie ako ten výstrel.
Beriem si teda Hotel New Hampshire s nádejou, že by mohol byť rovnako dobrý. Hej, mám rád Irvinga, je trochu ako Dickens, len vtipnejší. Ten Dickens, to bola furt nejaká sociálna nespravodlivosť a ja nerád čítam o škaredých veciach, nech sú aj pravdivé aké chcú.
Prichádzam ku kontrole. Pokiaľ si pamätám, úplne vždy som im hovoril, že určite zapípam. Aby som to nejako odľahčil. Vždy som potom aj zapípal. Pípam aj tento raz a zase vôbec neviem prečo, čiže nasleduje dotykové cvičenie, ktoré som vždy považoval za vrcholne ponižujúce, ale zase ak prispeje k tomu, aby som nemyslel na Moskvy, nech teda je. Vidíte, takto ja aj v jednej vete pokojne zmením názor.
(V odletovej hale číslo 42 si všímam ten usmiaty pohľad, ktorým ženy hľadia na malé pobehujúce deti. Nevyvodzujem z toho vôbec nič.)
(V lietadle rovno jedno dieťa posadia vedľa mňa. Ku koncu vraví, že sa pokaká.)
Na letisku v Berlíne ma čaká Austrálčan a keď od taxikára vycvičeným uchom začujem poľský prízvuk, cítim sa tu akosi viac doma. Cestou míňame Hauptbahnhof. Zabite ma, ale rozprávam o bratislavskej Hlavnej. Akosi mi to nedá.
V kúpeľni mám sedem uterákov aj bidet, ale chýba župan, čo je teda veľká chyba, lebo život bez županu je len polovičný. Na stene plazma, cítim sa tak nejak stratene, dávno vravím, že hotely s veľa hviezdičkami nie sú pre mňa a nikto mi to neverí. Pravidelne ma totiž vystavujú do situácií, v ktorých dve minúty rozmýšľam, ako rozsvietiť.
Nemajú kopce v tomto Berlíne, ale všetci sú na mňa milí. Zo štyridsiatich strán Hotelu New Hampshire som zistil, že tento svet nie je pre medvede.
