Naučil som sa to v Poľsku, kde sa cirkev a štát príležitostne prekrývajú a cirkev navyše ten štát v histórii dosť často suplovala. Je to vidno aj dnes a ktokoľvek (vrátane mňa) s tým môže občas nesúhlasiť, ale to je asi tak všetko. Viera, patriotizmus a patetická heroizácia kohokoľvek, kto spĺňa aspoň minimálne kritéria, sa nám páčiť nemusia, ale v krátkodobom horizonte niekoľkých desaťročí sa nezmenia. Všetko to, čím Poľsko je, vyplýva z jeho histórie. Je to tak, mimochodom, pri každej krajine a toto je múdra veta. Tú históriu si každý štát nesie vo svojej povahe.
Povedzme si teraz o Slovensku.
Jedna z početných nepríjemností spočíva v tom, že pojem slovenský národ je mladý a to bez ohľadu na to, že zapálime fakle, odhalíme sochu a budeme tvrdiť opak. Nie je to hanba, je to len pravda.
Ďalšia nepríjemnosť sa volá charakter slovenského národa a opäť, nie je to hanba, je to len pravda a nepríjemnosť. Postačí Kalinčiakova Reštavrácia, ktorej moderné prevedenia si môžete zažiť pri ľubovoľných komunálnych voľbách. V tomto sa nič nezmenilo. K Reštavrácii sa patrí pridať aj trávnice, selanky, Hviezdoslava a nezabudnúť na Ťapákovcov. Znie to nepríjemne, ale sú to knihy o našich predkoch.
Tí predkovia žili v dolinách a mali podstatne dôležitejšie starosti ako to, či sú Slováci. Kultúra a rozvoj existovali, ale ich nositeľmi boli až na výnimky Nemci a Maďari. Žili sme v krajine, kde najväčším slovenským mestom bola Budapešť a ani tá neležala na území štátu, ktorý sme aj tak nemali. Mali sme Bratislavu, ktorá sa tak nevolala a ani nebola slovenská. Aj Košice sme mali a akože som zo Spiša, mali sme aj Levoču a Kežmarok, ale ani tie sa tak nevolali. Som aj z Tatier a preto vám môžem porozprávať, koľko z tých víl, chát a kúpeľov vzniklo na podnet Slovákov. A zase: nie je to hanba, je to len pravda.
Potom prišlo Československo a ktovie, či aj nezachránilo existenciu Slovákov ako národa. Áno, odtiaľ by sme si mohli azda brať nejaký príklad, ale nepustí ten pocit druhých huslí, navyše to všetko trvalo krátko a bolo dávno.
Príklad si teda neberieme, lebo potom prišla vojna a doba, kedy sme konečne boli svojstojní a svojbytní, čo sme prejavovali najmä bitím sa po hrudi a inými súvisiacimi gestami. Rozumiete, nejdem vynášať súd nad Tisom, dôležitá je historická správa, ktorú Slovenský štát vyslal: že to bol štát, ktorý existoval za vojny, suverénny bol iba pseudo a navyše vydymil podstatnú časť svojich občanov hore komínom. Zhodou okolností tých bohatších. Nesúdim, nechcel by som byť na Tisovom mieste, len vravím, že takto ten štát vyzeral a preto nie je dôvod byť naň hrdý, prípadne od neho odvíjať nejakú tradíciu. Teda za predpokladu, že máme záujem o pozitívne príklady. História sa nedá oklamať a toto je tá naša.
Hej, potom bol socializmus, všetci to vieme. Doba, ktorá priala neexistujúcim chrbticiam, pokriveným charakterom a pozitívnymi príkladmi tiež práve neoplývala. Trvala dlho a zanechala škody v hlave mnohých z nás, ale najmä v tej kolektívnej hlave, ktorú si ako národ nesieme na krku. Nebolo to pekné a trvalo to dlho, lenže o tom už písali iní a lepšie.
Keď sa to skončilo, nasledoval druhý pokus o samostatný štát a je opäť jedno, či to bol nápad dobrý alebo zlý, lebo sa udial tak, či tak. Podstatné je, kto stál na jeho čele. Ten človek štátu vtisol svoj charakter, charakter presne v duchu našej klérofašisticko - socialistickej histórie tvrdých rúk a ráznych riešení. A Ťapákovcov. Pamätáme si to všetci, tak o tom hádam diskutovať nebudeme.
Takto sme my ako národ žili a takto vyzerala krajina, v ktorej sme žili. Takáto je história, v ktorej sme sa cez rôzne režimy dopotácali k samostatnému štátu. Svetlých chvíľ bolo minimum, pozitívnych príkladov ešte menej, tak prečo a najmä ako byť iní? Tá naša krajina to má vtlačené vo svojej povahe. Ako Poľsko. Ako každá.
Naozaj to nie je hanba, veď každý žije ako vie a my sme v priebehu našej histórie vedeli práve takto. Nie je to hanba, len to mnohé vysvetľuje. Veď aj dnes máme jedno výročie.
