Potom plynie čas, my sa spoznávame, ja prenikám hlbšie do jej vnútra, ach tie eufemizmy, že jo. Sme spolu stále a mne sa to páči. Oznamujem všetkým naokolo, že v najbližšom období mám celkom rozhodne v úmysle venovať sa len jej, nikomu inému, lebo na tomto svete je len ona. Všetci súhlasia, dokonca aj oco je nadšený a ten teda z niektorých mojich lások vonkoncom nadšený nebol.
Trávime spolu nekonečne romantické a nekonečne nekonečné hodiny v intelektuálnych debatách, sedíme spolu v knižniciach namiesto krčiem, hoci v krčmách tiež, ale pomenej. Toto majú všetky lásky spoločné, minimálne v prvej fáze vždy chodíte menej do krčmy. Udivuje ma jej rozhľad a dokonca mi imponuje aj jej komplikovanosť, čo jej imponuje na mne, to mi vonkoncom jasné nie je a trochu sa aj obávam toho dňa, keď si túto otázku položí ona sama. Ale so far so good, zobúdzam sa ráno a hneď myslím na ňu. Ak aj nie, sama sa pripomenie.
Po čase, niekedy po Vianociach, sa pristihujem pri myšlienke, že tvorí celý zmysel môjho života a toto je moment, ktorého sa každý poriadny chlap zľakne a začne pracovať na zničení všetkého, čo dovtedy tak prácne vybudoval. Ja som chlap a samozrejme aj poriadny, takže sa nesprávam inak. Začnem ju odmietať, nechcem sa s ňou stretávať, ona to cíti, lenže namiesto toho, aby bojovala, len čaká. Desí ma to. Desí ma, ako veľmi jej je jasné, že ju potrebujem. Ozýva sa okolie, všetci sa pýtajú ako na tom sme a ja hovorím, že je všetko v poriadku, ono to predsa v poriadku je, len sa niečo zmenilo. Láska je preč a ak z nej vôbec ešte niečo ostalo, aj to mizne, vyprcháva a stráca sa. Ach Rosamunde a Danielle, kde ste?! Čítajte, toto je námet, toto nie je kniha, volá sa to život.
Stále som v Krakove, ale zima sa už končí, tá zima, ktorú sme prežili spolu. Beriem to symbolicky, niečo umiera a niečo nové sa rodí, taký je kolobeh života a rozhodujem sa to ukončiť. Ako správny chlap si naozaj nemôžem dovoliť, aby mi niekto zasahoval do života natoľko, že naňho myslím aj keď naňho myslieť nechcem. Rozchádzame sa, najprv to skúšam v marci a potom v apríli. Čo som mohol, to som pre teba spravil, hovorím jej, lenže ona nepočúva, nestačí jej to. Chce viac a sťahuje sa so mnou aj na Slovensko.
Naozaj už nevládzem, ale zase len tak ju odkopnúť nemôžem, hovorím si. Samého by ma to predsa mrzelo. Stretávame sa teda, už jej nič nesľubujem, jediné, čo dokážem splniť je, že sa rozídeme tak, aby to každého z nás bolelo čo najmenej. Je to fráza, ak chcete vedieť, dávno viem, že mňa to bolieť nebude, nech to už dopadne hocako. Pravda je taká, že mám plné zuby toho, ako sa jej nemôžem zbaviť a som s ňou len zo súcitu a ešte pre pocit, že ak som už niečo začal, mal by som to aj dokončiť.
A potom prišiel včerajšok. Včera som jej to vysvetlil. Bolo skoro ráno a bolo to v Bystrici. Dva mesiace som tam nebol a stačilo to na to, aby som sa v tom meste cítil cudzo, presne tak cudzo ako som sa cítil s ňou. Držal som ju za ruku a spolu sme kráčali. Bola ticho, možno jej začalo byť jasné, že presne toto bol môj plán. Už mi to ani nevyčítala a ja som sa ani necítil blbo, lebo tam, kde nie je obvinený, tam zločin neexistuje, aspoň v tomto prípade. Nechal som ju. Ostala tam, kde som ju poslednýkrát držal za ruku a ja som odišiel úplne bez pocitu. Okrem toho jedného, že mi spadol úžasný kameň zo srdca. Čo sa začalo obrovskou láskou sa zmenilo na nenávisť a potom na ľahostajnosť.
Takto po siedmich mesiacoch boja skončila moja diplomovka so siahodlhým názvom Kým ste, pán Grymek? Natana Grossa ako svedectvo o židovskom osude (vo svetle poézie Mordechaja Gebirtiga a Hlasov v temnote Juliana Stryjkovského). Bože, ako mi je bez nej dobre a myslite si o mne čo chcete.
