Ale pri ňom, rozumiete; stačilo ráno vyjsť na cigaretu a už to bolo ako sa máme vedúci, čo dnes robíme, v stredu vždy počujeme, šéfe, ako sa nám ten týždeň láme do druhej polovice. Kráľovský plurál ako vyšitý a adresovaný mne, ktorý som tam len tak stál a nevedel, čo vlastne povedať, lebo to pri týchto myšlienkovo náročných anglických konverzačkách wildovského charakteru neviem nikdy. Ale cítil som sa dôležito.
A hneď ráno, len čo som prišiel do roboty, tak som Filadelfimu pred všetkými povedal svoje.
Priamo a bez obalu?
Priamo a bez obalu som pristúpil k nemu a hovorím mu "Súdruh vedúci, nedalo by sa niečo s tým mojim platom?"
A on?
Že nedalo, vraj treba počkať.
A vy čo na to?
Že počkám.
Preboha, takto otvorene?
Takto.
Božemôj. A kde sa vo Vás berie toľká nekompromisnosť?
Čo ja viem, to je hádam vrodené, viete, už aj môj otec bol taký.
A čo bol Váš otec?
Lokaj.
Na toto som si vždy spomenul.
Tak tohto vrátnika teda už nemáme, ale máme druhého, ktorý tiež rozpráva. A veľa. Za dve minúty stihne zhrnúť víkend, počasie, počasie na ďalší víkend, manželku aj psa (to druhé mu spôsobuje viac radosti), život, futbal aj hokej a prepletá to múdrosťami, lebo je to predsa len človek múdry. Kruté životné pravdy, dalo by sa dokonca povedať.
V telke nám ukazujú Whiskas a Dominikánsku republiku a my nemáme čo jesť, povedal napríklad minule, a s tým je naozaj ťažké nesúhlasiť. Whiskas nám v telke naozaj ukazujú, aj Dominikánsku republiku, nepozerám, ale viem. Vlastne takto: nepozerám, lebo viem, že by ma to rozčuľovalo, on vie, že ho to rozčuľuje, a napriek tomu evidentne pozerá. Či naozaj nemá čo jesť, to neviem, ale minule sa sťažoval, že odkedy je euro, do krčmy za čo ísť nemá.
Je tiež majstrom premostení.
A kolega čo nie je s vami?
Chorý je, zle mu je.
Jáááj, šak od revolúcie nám je všetkým zle, v riti sme.
Most obrovský jak ten v Lisabone. Všetkým nám je zle navyše patrí spolu s všetko sa zmenilo a nič už nie je ako bývalo do kategórie výrokov, o ktorých sa jednoducho nediskutuje. Vždy sa totiž nájde dostatočne veľká skupina ľudí, ktorí vám potvrdia, že sa zmenilo naozaj všetko, aj keď si možno ani nepamätá, ako to vlastne bývalo.
Je to navyše ťažko pracujúci človek.
Čo ste tak ticho?, spýtal sa.
Veľa práce máme.
A čo mám ja povedať? roztiahol ruky v širokom geste vystihujúcom celú tú ťažobu sveta a kapitalistického zriadenia. A vy môžete protirečiť.
Lisabonský most je inak naozaj veľkolepý
Nejakým vrátnikom, ktorý je v zásade dobrým, len o trochu ukecanejším človekom, sa to však nekončí.
Sú to mladí ľudia, dokonca ich poznám, ktorí nevedia, čo sa to toho 17. novembra vlastne oslavuje a sú s tým spokojní, lebo nevedia, že by niečo vedieť mali. Je to pre nich len štátny sviatok, ideálne v utorok alebo štvrtok, lebo vtedy im stačí vybrať si deň dovolenky a majú predĺžený víkend. Hoci vlastne neviem, či sa je čomu čudovať, keď u nás 17. november periodicky nič neznamená.
Sú to rovnako mladí ľudia, ani nie hlúpi, veď keby aspoň hlúpi boli, ale nie sú. Aj tak však nemajú radi Rómov a Maďarov (hoci bývajú tam, kde ich nikdy nestretli), neznášajú černochov (hoci tiež nikdy žiadneho nevideli), aj keď černošku by si dali (len by sa o tom nesmela dozvedieť priateľka). A hocikedy sa aj majú dobre, len im čosi, možno rodičia a možno vrátnici, hovorí, že predtým bolo lepšie. Sami o tom nemajú odkiaľ vedieť, vtedy predsa neboli ešte ani v plienkach, tak dajú na radu starších.
A to som chcel pôvodne napísať vtipný článok, no. Možno ste si v úvode všimli.
