Ženy meškajú z princípu a okrem toho ešte z presvedčenia, že ich to robí vzácnymi. Toto presvedčenie je mylné, ale nesmiete im to povedať, to je jeden z mnohých paradoxov.
Ďalší paradox nasleduje: Keďže kamkoľvek s nimi idete, prídete aj tak neskoro, neodporúča sa s nimi chodiť vôbec nikam. Ak s nimi však nikam nechodíte, rozčuľuje ich to, lebo ony niekam chodiť chcú, aj keď neskoro. Ženám nie je ľahké vyhovieť.
Priemerné meškanie sa zvykne pohybovať medzi štvrť a polhodinou, občas, ale skutočne výnimočne, môže jemne hraničiť s hodinou celou. Prípadne dvoma.
Keď čakáte, je dôležité telefonovať, považuje sa to za prejavovanie záujmu. Telefonovať prvýkrát sa odporúča zhruba po pätnástich minútach. Takto:
On: Kde si?
Ona: Na ceste.
On: Aha.
Druhýkrát sa odporúča telefonovať po polhodine (SME prečítané, druhá cigareta vyfajčená). Takto:
On: Šak kde si?
Ona: Šak na ceste.
On: Aha.
Tesne pred uplynutím hodiny je vhodné opýtať sa na ktorej ceste a kam presne. Aby sa rozhovor aj niekam posunul.
Ďalej sa ozývať je úplne zbytočné, lebo nič viac sa nedozviete, ale je to zároveň aj chyba. Ak sa chlap neozýva, žena to považuje za prejav nezáujmu a paradoxne je potom pri svojom vlastnom oneskorenom príchode nahnevaná. (Kľúčová otázka: ČO bolo také dôležité, že si sa neozval?!)
Zhruba niekedy v tejto fáze (ale inak aj v akejkoľvek inej fáze) prechádza žena do protestného mlčania, ktoré sa prejavuje tým, že je zrazu okolo vás ticho. Keďže sme tu samí chlapi, povedzme si, že to vôbec nie je zlé.
Keď to chlap postrehne, chvíľu si ticho užíva. Potom sa začne, ako osoba chápavá, zaujímať, čo presne sa stalo. Zásadne sa dozvedá, že NIČ (vrátane veľkých písmen). Uľahčene si do mrazivého ticha vydýchne.
A tak žijú šťastne, alebo aj nie.
