Odvrátenou stránkou snehu je ten sneh, ktorý s pravidelnosťou diaľkového spoja na linke Bratislava - Bardejov prichádza každý rok v auguste. Vy sa slníte a ja tu nosím zimné veci. Teda ja nie, lebo v lete doma nebývam. Lenže to nie je pre článok dôležité.
Príroda. Hej, krásna príroda, doprdele, lenže potom Kovis pri rannej kofole medzi rečou prehodí, že medzi Starou Lesnou a Tatranskou Lomnicou sa túlajú dve medvedice so šiestimi mláďatami a to si pozriem, aké sa vám to bude zdať krásne a prírodné, keď ich stretnete.
A hory, doprčic. Tiež žiaden úžitok z nich, furt len tienia, jak soľné stĺpy stoja a slovka nepovedia. A to ešte nerátam fakt, že potrebujete všetky druhy oblečenia pokrývajúce rozpätie od mínus do plus tridsať, že nejaká tá kalamitka dvakrát za zimu vás nesmie prekvapiť a dokonca musíte vo svojom okolí bežne tolerovať aj Maďarov hovoriacich bez bázne a hany svojim jazykom. Plus k ním musíte byť slušní.
Je to nápor, fakt a ja už asi začínam rozumieť, prečo sa u nás toľko pije. Teda, nie u nás. Pije sa v staničnej, ktorú voláme Skleník a v autobusovostaničnej, ktorú všetci volajú Nervové.
Ale v poriadku, aby som len nenadával, tu je jedno pozitívum. Ako občan nášho hrdého mesta, na ktorého 380 kilometroch štvorcových sa tiesni 4953 obyvateľov (2004), mám nárok na lístok s určitým počtom bodov. Môžem sa za nich napríklad vyviezť na Hrebienok, hoci spraviť to by bola hanba, lebo na Hrebienok sa chodí iba pešo. Môžem sa ísť lyžovať a akože som Tatranec, aj by som to bol spravil, keby ma nepredbehli moji rodičia a všetku potenciálnu lyžovačku z mojej karty nevyjazdili.
Potom je tu ešte výlet na Lomnický štít. Matne si spomínam, že som tam už raz bol s mamou a skupinou ruských turistov, ale muselo to byť dávno, lebo sa vtedy ešte nazývali sovietskymi. Hoci to v Tatrách nič neznamená, vyzeralo to dnes na pekný deň, tak som šiel.
Aj som sa na Skalnaté dostal, aj som sa na štít vyviezol, aj nič nebolo vidieť. Teda bolo, tesne predtým ako som na ňom bol a hneď potom ako som z neho odišiel. Fakt. Ja som mal príležitosť si dokonale vychutnať oblaky a ich podoby. Ale fotky sú pekné, možno aj nejaký fotočlánok z nich spravím, keď sa mi bude chcieť.
O Lomnickom štíte teda možno prehovoria fotky. Ja by som o inom chcel. Majúc ďalej v pláne návštevu popradskej polície, som si slobodný a nikým neobmedzovaný v panenskej prírode Tatier predstavil policajné orgány, mreže a pečiatky a okamžite našiel asi tisíc dôvodov, prečo návšteva uvedeného orgánu bude v stredu rozumnejšia, výhodnejšia a tak ďalej. Vybral som sa namiesto toho zo Skalnatého Plesa na Hrebienok a stade do Smokovca.
Týmto sa dostávame ku kameňu, na ktorom príde úraz. Už som písal, že celkovo je taká blbá doba a akoby to nestačilo, je aj doba školských výletov. Tak okolo dvadsať som ich počas tej hodinovej cesty obehol a čo-to som sa priučil. Že napríklad až natoľko iné tie detiská nie sú. Aj my sme sa ponáhľali dopredu, aby sme niekde za prvým drnom narýchlo spartizánštili jednu cigaretu.
Ale, a tu prichádza do akcie naštvaný Samo chrániaci krásu Vysokých Tatier a dbajúci na dodržiavanie predpisov, že ma teda vytočili. Učiteľky. Už som totiž videl, aby sa im žiaci rozbehli po skratkách, hoci je to a) hlúpe, b) nebezpečné, c) nezodpovedné. Ale ešte som nevidel, aby ich samotné učiteľky po skratkách vodili. Rovnako ako som ešte nevidel na magistrále nikoho vo flipflopoch. Dodnes. Čakal by som, že učiteľka dozrie nato, aby žiaci nemali poobúvané plátenky a sandále, ale to by zrejme sama musela byť obutá inak.
A vôbec, aj tí žiaci. Vravel som pred chvíľou, že nie sú iní ako sme boli my? Beriem späť. Hrozní sú. Najhorší. Horší ako Kamzík, jedenásťstupňová odroda Tatrana, ktorý, ako som dnes zistil, vyhral nejakým záhadným spôsobom cenu na Monde Selection 2005 v Bruseli. A to som si doteraz myslel, že Belgičania pivu rozumejú. Tiež beriem späť.
O čom som to...? Aha, žiaci. Tak v prvom rade som dnes nazbieral dostatok materiálu nato, aby ďalší článok namiesto fotiek z Lomničáku riešil verbálne vyjadrenie frustrácie a nespokojnosti maloletými. V rade druhom, keď som ich videl ako zakopávajú a potácajú sa, pochopil som pre mňa nepochopiteľnú skutočnosť, že nie každý vie chodiť po kameňoch.
A po tretie, krátko a jasne a kvôli efektu aj nový odstavec: Počúvajte ma, zasrani, ak ešte jeden z vás bude mať z mobilu pustenú hudbu tak, že ju budem počuť dvadsať metrov pred a po, prisámbohu, prídem, zoberiem a ten mobil tak o tie šutre hodím, že vám nepomôže ani Rytmus s celou krú. Púšťajte si tie svoje love-kurvy-rap-a-fet-odrhovačky niekde inde, ale nie, otcavášho, v národnom parku. Keď vám to nevedia povedať učiteľky, hovorím vám to ja.
Špeciálny pozdrav posielam jednej z maximálne pätnásťročných nositeliek mobilného soundsystemu. Spodné prádlo neubližuje. Naopak, pomáha. Minimálne zakrýva pohľad na tvoju ritnú deliacu čiaru.
