Ona vraví, že táto zima by sa mala čím skôr skončiť, lebo za nič nestojí. Zabíja ju. Čas trávi čakaním na jar.
On zasvätene tvrdí, že nám závažná podstata uniká a niekde v živote sa musí ukrývať niečo viac. Ak nie, ďakuje pekne, ale ďalej sa toho života nemá prečo zúčastňovať.
Píšu si. Obom im to pomáha, lebo majú potom pocit, že dáko predsa len bude.
On jej napíše, že sa nepoznajú a práve preto jej môže povedať všetko. Ona si o tom nemyslí nič, veď načo by si o tom niečo myslieť mala, keď je jasné, že má pravdu. Preto si predsa píšu. Aby vzdialenému a neznámemu človeku porozprávali to, čo nemôžu povedať nikomu tvárou v tvár. Tvárou v tvár sa musíte nejako tváriť. Pozerať sa na človeka. Rozprávať, lenže slová sú ťažké, tak načo hovoriť.
On má úvodnú vetu, ktorú používa. Nepíše sa to ľahko, píše s ľahkosťou.
Ona má po chvíli pocit, že toto je asi najbližšie ako sa v poslednom dlhom čase dostala k láske. Tak nejak ju to teší. Neskúma ten pocit, lebo si uvedomuje jeho nedostatky. Píše si o tom do telefónu krátke vety, aby si ich potom mohla čítať.
On o tom nevie. Nie, asi nie. Aj tak na tom nezáleží, vraví ona. Je to celé obskúrne. Ako celá dnešná doba, povedal by on, ak by niečo povedať mohol. Nemôže, nestretnú sa. Ak by sa stretli, bolo by to skôr nepríjemné, vedia toho o sebe príliš. Aha, tak to si ty. Ešte len v predstavách a už to znie rozpačito.
Po čase, keď už o sebe vedia úplne všetko, si písať prestanú. Pokračujú vo svojich životoch. Ľudia to tak všeobecne zvyknú robiť.
Najväčšia sila je v krátkych vetách. Napríklad v takejto:
Bodka.
