Doba je už raz taká, že cestujem električkou. Inšpiratívna vec to je. Väčšinou čítam a keď nie, všímam si, ako si ľudia v električkách nevšímajú druhých ľudí.
Opierajúc sa o okno (mám už svoje miesto), dohrávam včerajšie výmeny názorov a predstavujem si, čo by som povedal, ak by som niečo mohol povedať inak. V tých predstavách vyhrávam, väčšinou je to čisté k.o., aj keď občas zvíťazím len na body, priznám sa.
Všímam si tých ľudí, ktorí väčšinou nerobia nič, len tam tak stoja, jedna ruka hore, pohľad von oknom. Cesta električkou je nuda, ak nečítaš a ide len o to, nejako ju vydržať. Z princípu nemôže byť pohodlná, je buď príliš zima alebo príliš horúco a tak či tak je ráno a pracovný deň a plná električka a to sú hneď tri dôvody na to, aby človek len pozeral von oknom a nemal prehnané očakávania.
Rozmýšľam, ako na tých ľudí pôsobím (v električke máš k dispozícii len prvý dojem, vieš ako) a domýšľam si ich príbehy. Skúšam odhadnúť, kto je spokojný a kto ani nemá podobnú ambíciu, tipujem, nad čím tí ľudia rozmýšľajú. Električka je skvelé miesto na dospievanie. Žiaľbohu len k unáhleným záverom, ale aj tak ma to baví. Vymýšľam konce tých ich príbehov a špekulujem nad Výskumným ústavom zváračským, lebo okolo neho každý deň chodím. Tiež ešte rozmýšľam, kedy presne sa elasťákom začalo hovoriť legíny a kedy sa spolu s teplákmi stali súčasťou vkusu. Ale to len občas.
Dočítal som Stoletého staříka, který vylezl z okna a zmizel, je to skvelá kniha. Je tak, ako je a bude tak, ako bude, píše sa v nej a je to pravda. Našťastie ešte nikdy nebolo tak, aby nejako nebolo. Ľudia si predsa zaslúžia, aby nejako bolo. Tiež si ešte zaslúžia olympiádu, futbalové štadióny a pocit, že byť Slovákom je niečo viac, hoci v skutočnosti je to presne rovnako dôležité ako byť z hocakej inej krajiny. Buď rád, že už nevieš, o čom hovorím, Karol. Nerozumiem im, týmto štátotvorným ľuďom, trvá to už celé roky a keď im poviem, že by to podľa môjho názoru mohlo byť aj inak, hovoria mi, že sa mám vysťahovať, lebo takých ako ja nepotrebujú. A tiež, že som feťák, aj keď neviem o tom, že by to bola pravda a a už vôbec nerozumiem, ako to spolu súvisí.
Ale späť k cestovaniu v električke. Nie tak celkom dávno, môžu to byť tak dva týždne, bola ešte kalamita, aj keď to môže vyznieť nepravdepodobne. Navyše sa práve začal semester, takže bola tá električka o niečo plnšia ako by sa patrilo. Ľudia sa venovali tomu, v čom sa im celkom darí, čiže si nikto nevšímal nikoho. Nech bolo hoci aj pol deviatej ráno, šak odvody už vyššie nebudú.
V tej električke sa nachádzala žena, ktorá sa okrem toho nachádzala niekde v tom neurčitom veku, v ktorom sa práve nachádzam aj ja. Potichu telefonovala, potom zložila a rozplakala sa. Rovnako potichu, skoro nenápadne. Jej príbeh som radšej nedomýšľal.
Na sedačke pred ňou sedela ďalšia žena, tiež v neurčitom veku, hoci najmä kvôli tomu, že bola celkom jasne bez domova, čo dávalo najavo aj tým, že o pol deviatej popíjala víno z plastovej fľaše. Demonštratívny odmietavý kruh sa okolo nej už utvoril, odvody, predpokladám, jej boli úplne ukradnuté.
Otočila sa za seba a tú plačúcu dámu s úplným pochopením ponúkla. Dáte si, slečna? Slečna, možno pani, sa usmiala a pokrútila hlavou. Tak nič. Aspoň to skúsila. To víno sa volalo Milenka, aj keď vravím, že ten príbeh som radšej nedomýšľal. Ale zdalo sa, že práve takto to mohlo byť.
Tak ešte raz všetko najlepšie, Karol.
