Takto sa Ťa na úvod spýtam: všetko v poriadku? Zdravie slúži? Kĺby držia? A čo tlak, netrápi? Trápi, ja viem, veď si mi písal. No vidíš.
Drahý Karol, vec sa má tak, že mám tridsať rokov a hoci Ty ešte nie, aj Teba to raz dobehne. Tridsať rokov je taký vek, kedy má človek chuť bilancovať, čo vlastne na tejto Zemi za tie tri desaťročia svojej bezvýznamnej ale v kolektíve obľúbenej existencie dokázal a čo by od života ešte asi tak mohol očakávať. Zamyslel si sa? Neveselé, že? Veď sa aj stretávam s mnohými takými, ktorí sa tvária, že tých zvyšných štyridsať až štyridsaťpäť rokov ostáva už len nejako dožiť. Aj keď nie nevyhnutne, pravda. Ešte stále sa máš fajn? Budem teda, ak dovolíš, pokračovať.
Život je plný kríz.
Spomeň si, keď si bol v siedmej alebo ôsmej triede. Ten pocit, keď si sa jedného dňa pozrel na spolužiačky, zrazu si ich videl v úplne inom svetle. A ten pocit, keď sa ony pozreli na teba, tiež si spomeň. Hneď si vedel, že nemáš šancu. Tam máš, kríza, a to si ešte ani zarastať nezačal.
Alebo stredná škola. Zmätený si, myslíš si, že už niečomu rozumieš (väčšinou všetkému), tak aby si sa s tým zmätením vyrovnal, nájdeš si nejakú frajerku, lebo ku strednej škole to tak nejak patrí. Je to väčšinou spolužiačka, kamoška alebo kamoška spolužiačky, lebo cieľová skupina je v tom čase pomerne obmedzená, no a potom spolu ste a nie ste a zase ste a niekedy v dobe, keď jeden z vás, väčšinou ten prvý, odíde na vysokú školu, sa rozídete. Práve prežívate to najbezstarostnejšie obdobie svojho života, ale neveríte tomu, lebo máte krízu z rozchodu.
Chystáš sa na vysokú školu. Teoreticky si dospelý a prakticky ani omylom. Vyberáš si, citlivo sa snažíš nájsť takú univerzitu, kde by sa budúce využitie snúbilo v jedinečnej harmónii s minimom štúdia a nakoniec aj tak na deväťdesiat percent po piatich rokoch skončíš v úplne inej práci s mizerným platom a nulovou kariérnou perspektívou. To ale, našťastie, teraz ešte nevieš.
Si na vysokej škole, plynulo sa snažíš nadviazať na to bezstarostné obdobie zo strednej a nejaký čas trvá, kým zistíš, že čím skôr naň zabudneš, tým lepšie. Si už nenávratne dospelý, teda nie si, ale všetci okolo si myslia, že áno a očakávajú, že sa budeš podľa toho správať. Boríš sa teda s problémami, napríklad taký spolubývajúci, ktorý sústavne necháva na stole kelímky z Májky, je jeden z nich.
Snažíš sa nájsť krehkú rovnováhu medzi chodením do krčmy a absolvovaním skúšok a do toho sa ti zase aj nejaký ten vzťah pripletie, lebo takto to už chodí. Najmä teda na mieste, kde na kope žije niekoľko tisíc veľmi mladých (a iné) ľudí rôzneho pohlavia. I prežijete spolu pár viac či menej šťastných rokov, ktoré majú iba dve východiská. Tým prvým je rozchod a druhým dieťa, buď ešte počas školy alebo tesne po, každopádne sú oba pomerne definitívne.
Kríza sama o sebe a to ešte ako čerstvý absolvent nič netušíš o tom, čo nasleduje. Začneš si hľadať prácu a nejakú tú chvíľu trvá, kým pochopíš to vyššie napísané o uplatnení, plate a kariére. Opäť platí, že čím skôr, tým lepšie. Potom si tu prácu nájdeš a okrem open spaceu sa ocitneš pomerne sám v malej izbe v byte, ktorý zdieľaš väčšinou s ľuďmi, s ktorými nemáš nič spoločné, v tom meste, kde všetci pracujeme. Pýtaš sa, či toto je ten život a áno, to je on. Vitaj. Bol by v tom čert, ak by ťa to nepoložilo aspoň trochu. Takto prežiješ pár nešťastných rokov a už sme tu, už sme v tridsiatke.
Tridsiatka sa zdá konečne byť vekom, kedy by si to v hlave už mohol mať správne usporiadané. Mal by si mať jasno v kariére (čo je blbosť, lebo žiadnu nemáš), mal by si mať plány do budúcnosti (čítaj: hypotéka) a mal by si sa tešiť zo života. Práve totiž vstupuješ do najproduktívnejšej etapy svojho života. Pravda je však taká, že len otváraš dvere do ďalšej krízy, aspoň podľa nedávneho článku v Plus 7 dní, v rubrike Ja a ty. Aj tridsaťroční totiž majú svoju krízu a tá vyzerá takto:
Uvedomíš si márnosť všetkého, čo si doteraz dosiahol, hoci by z hore uvedeného malo byť jasné, že si nedosiahol vlastne nič. Klesne ti libido a stúpne tlak (preto som sa pýtal). Nájdeš si mladšiu frajerku a spolu budete pôsobiť dojmom. V stredu si v rámci rozmaru kúpiš Ferrari (z čoho, to nevysvetlili) a v piatok nový milionársky bytík v Ružinove. Just for the hell of it. Pôjdeš na exotickú dovolenku (z čoho, to neviem, takže asi Chorvátsko), budeš podráždený a prepadneš depresii. Si v tom naplno a keď budeš mať o rok tridsať, nehovor mi, že som ti to nehovoril, lebo som to hovoril.
No a teraz, Karol, pravdu. Mám tridsať rokov a cítim sa výborne. Ferrari si nekúpim, byt nemám a presne tak to má byť. Mladšiu frajerku neplánujem a na exotickú dovolenku nepôjdem, lebo na pláži sa mi ležať nechce. Tlak je v poriadku, aj keď mám skoliózu. Práca ma baví a som podľa všetkého milionár. Počas tých tridsiatich rokov som väčšinou robil to, čo som chcel a aj keď to nebolo vždy správne, keby som to nerobil, nebol by som tam, kde som, ale niekde inde, kde nie som. Veta ako z Coelha. Precestoval som toho dosť a raz prejdem aj Route 66. Mám sa dobre. Aj by som nadával, ale vlastne nemám na čo, taká je pravda, aj keď ľudí zvykne naštvať. Tak Ti prajem, aby si sa aj Ty mal rovnako.
Maj sa fajn,
Samo
P.S.: Myslíš, že v Pluske píšu blbosti?
