Prvým posudzovaným bodom je vždy to, či som od poslednej návštevy schudol alebo pribral. V tvári aj celkovo. Dnes som podľa babky pribral, čo ma v najbližsích dňoch povedie k prehodnoteniu stravovacieho režimu.
Ďalej sa posudzuje dĺžka a strih mojich vlasov. Od čias Kurta Cobaina boli vždy pridlhé alebo pristrapaté. Najčastejšie oboje. „A učeš sa" má pevné miesto medzi rozlúčkovými vetami. V poslednom čase mi to hovorieva aj mama, čo beriem ako jasný znak toho, že starne, nie toho, že by som sa mal učesať.
Hodnotia sa aj moje nohavice, najmä ich šírka, dĺžka a celková spoločenská akceptabilita. Dávam si však záležať a od istého času k nej nosím také pekné, obtiahnuté. Čierne alebo modré, mám len dvoje. Bradu mám väčšinou tiež pridlhú, ale ráno som si oholil to niečo, čo mi na tvári stihlo vyrásť a prešiel som jej cez rozum.
Počúvam príbehy z doby, keď som nebol na svete nielen ja, ale niekedy ani mama. Potom príbehy z domova dôchodcov. Päťdesiat a viac ročné deti v nich pijú, trápia a žmýkajú svojich rodičov.
Teraz sa babka vrátila z nemocnice. „Tie mladé sestričky boli také rozkošné", vraví. „Rozprávali sa so mnou, usmievali sa, aj fotky budem mať. Vravela som im, že aj ja mám vnuka. Pýtali sa koľko máš rokov. Sľúbili, že ma prídu návštiviť. Tá mládež nie je iná ako sme boli my. A keby aj áno, je presne taká ako sme si ju vychovali. Musíš byť k ľuďom dobrý, Samko."
Sú to také tie ponaučenia, ktoré sú samozrejmé, ale stojí zato si ich niekedy vypočuť.
Dúfam, že ste nezabudli na Deň matiek.
