Odolával som, ale aj tak som musel zjesť dve mandarínky a tri cukríky Merci. No dobre, to druhé som možno nemusel, ale chcel som.
Ešte predtým, trochu vypočítavo, som sa bol ostrihať, takže rečiam o mojom účese som sa vyhol. Alebo som si myslel, že sa vyhnem. Vypočul som si, že dnes je to dobré, ale celkovo aj tak pridlhé, neusporiadané a vôbec. Moja babka sa nedá oklamať.
Má dôchodok, lebo babky dôchodky mávajú, tak ako mávajú silné okuliare, koláče a reči o účesoch. Neviem, koľko je ten jej. Už veľmi dlho, vlastne odkedy si pamätám a dlhé roky predtým, je raz viac a raz menej chorá. Čo jej je, nie je pre príbeh dôležité.
Napriek tomu vychovala moju mamu a až do dôchodku pracovala. Asi nemusela, ale brala to ako povinnosť. Tiež bola vďačná zato, že dostala možnosť uplatnenia.
Aj tak dnes hovorila, že má pocit, že si ten dôchodok ani nezaslúži. Že štát do nej predsa investoval dosť a teraz by mal pomáhať tým, ktorí to potrebujú. Namiesto toho vidí, že si prostredníctvom štátu pomáhajú tí, ktorí to nepotrebujú celkom určite.
"Ale prosím ťa, ty sa určite nemáš začo hanbiť" - hovorili sme jej s mamou.
"Veď ja sa ani nehanbím" - povedala bodro babka, lebo keď chce, aj napriek svojim rokom bodrá vie byť. "Ale ako to, že sa nehanbia ONI?"
Ta tak?
