Spýtalasa ma lámanou angličtinou či hovorím poľsky a táto drobná nelogickosť mamierne zarazila, ale súc človek priateľský, odpovedal som po anglicky kladne a keďžeo to, ako vyzerala skutočne nejde, pridal som aj pár iných jazykov, v ktorýchsom si ochotný vypočuť čo ju trápi. Na moje mierne prekvapenie pokračovala ďalejpo anglicky a pomerne svižne preskočila zoznamovaciu fázu. Vlastne juvynechala.
Vypýtala si cigaretu, čo som ajviac-menej predpokladal. S výrazom gentlemana, ktorému vôbec nevadí, že jepredposledná v balíčku, som jej ju poskytol a dokonca aj pripálil a myslímsi, že celkom oprávnene sa domnieval, že táto príjemná epizódka práve naplnilasvoj účel a chýli sa ku koncu. Nie tak dievčina. Krv a mlieko, sťaby jujedna mater mala.
Oprel som sa a opäť zaujal predchádzajúcupozíciu, ktorá by každému súdnemu človeku jednoznačne vysvetlila, že má do čineniaso strašne veľkým intelektuálom, ktorý práve číta a neželá si byť vyrušovaný.
Hádam by som aj bol mal pravdu nebyť toho, žezrazu (v zle osvetlenej a zafajčenejputike štvrtej cenovej, kde alkoholici zdravia východ Slnka prvým poldeci, kdevýčap pamätá, keď ešte z Ruska prúdil plyn a opadaná omietka by mohlarozprávať príbehy – knižná vsuvka) sa dievčina ku mne naklonila a zmostadoprosta spýtala:
- Čakáš na niekoho?
Všetka česť jej odvahe, ale priznám sa, žesom na ňu pravdepodobne hľadel tým istým prekvapeným spôsobom ako na papier s výsledkomskúšok. S týmto prístupom som sa nestretol od čias istej ruskej turistkyblahej pamäti, ktorá ma....ale to je už iný príbeh. Každopádne som do placu dalzápornú odpoveď a snažil sa čítať ďalej. Tento podľa môjho názoru pomernejasný prejav nezáujmu sa však zrejme niekde cestou k dotyčnej slečne fatálnestratil, pretože naďalej prejavovala veľkú chuť sa so mnou baviť.
V poriadku, asi som pomerne dobrýpartner do diskusie, na počkanie si vytvorím názor prakticky na čokoľvek, alenie keď čítam. Vtedy maximálne tak fajčím a popíjam to, čo mám práve predsebou, ale hľadanie potenciálneho partnera na výmenu telesných tekutín je rozhodneniekde na poslednom mieste rebríčku priorít s rovnakou dôležitosťou akoBollovej prezidentská kandidatúra.
Rozhovor teda pokračoval v štýle jej otázka,moja jednoslabičná odpoveď až kým som si nezapaľoval cigaretu a cítiac pritompotrebu o prínos do dialógu, sa nespýtal.
- A skade to si?
- Z Maďarska.
.....
- A ty?
- Zo Slovenska.
Vtedy to prišlo, drahí priatelia. Dievčinamladá a mocná jedným pohybom zrušila všetky moje nádeje, že by sme spolu,v prípade nešťastnej náhody, mohli splodiť nejakého hrdého syna Karpatskej kotliny, pretože spravila čo? Zmrazila ma pohľadom a odišla. Nechsa páči, historický stereotyp väčší ako slovenské prehry v štvrťfinále majstrovstievsveta.
Všeobecne vzaté to ale bol veľmi príjemný večer.Vybral som sa na záchod a keď som sa vrátil k stolu, čakal ma na ňompapierik s poľským odkazom „Chcem sipozrieť Bratislavu“. Rozkošná záležitosť. Podobný prejav priazne manepostretol, odkedy som si v topánkach pri dverách asi v siedmej triedenachádzal lístočky, že som strašne super a dobre sa so mnou bije. Chybičkakrásy je v tom, že siedma trieda sa skončila v roku 95.
Každopádne, na tom lístočku bola ajkvetinka, zrejme preto, aby som si nemyslel, že ho písal chlap. Ono, všetko v poriadku,rozumiete, ale pokiaľ viem, ja nie som Bratislava a teda ak si niektonechce pozrieť mňa (ako čítam?), bytostne sa ma to netýka. S hrdosťou chlapaobletovaného tisícmi som lístoček ignoroval.
O jedno pivo aj hodinu neskôr som na záchodšiel opäť a moja obdivovateľka nesklamala. Pri návrate na stole ležalakresba mňa samého, sediaceho a čítajúceho, vyslovujúceho osudovú otázku Być albo nie być? Bol som očarený, čo vámbudem hovoriť. Neviem síce kto, ale niekto vo mne vidí romantickú, rozorvanú a otázkamibytia sa zaoberajúcu dušu Hamletovho razenia. Na šťastný vzťah je to o dosťlepší predpoklad ako vypýtanie si cigarety. Navyše, tajomná slečna je zjavnepodobnej povahy, čo, okrem vzťahu naplneného emóciami a osudovými otázkami,by napríklad nášmu potenciálnemu decku dávalo celkom slušné nádeje na sklony k depresii.Radosť žiť.
Mám teóriu, ktorá ten včerajší večer vysvetľuje.Viete, mám nové nohavice a vyzerám v nich fakt dobre. Ako vážne. Nehanbímsa zato, veď nato sú. Navyše som včera čítal Denník Anny Frankovej, čo akejkoľvekadeptke vopred naznačovalo, že som citlivý a rozhľadený mladý muž (plustie nohavice!). No nekúpte to.
Nekúpila to. Zrejme hlavne preto, že som jejnedal šancu a na tretí lístok nečakal. Možno by na ňom bolo telefónne čísloalebo, ach, fotka. Žeby?! Neviem, pomerne rýchlo som sa obliekol a vyšiel von.Nečakal som ju na terase a ona za mnou dramaticky a s výkrikom „Neodchádzaj!“ nevybehla. Je to svojimspôsobom škoda, lebo tým ma nepoctil ešte nikto. Odkazy som dostával a cigaretyrozdával už v siedmej triede.
