„Nebolo to tak vždy“ –vraví mi Dani. „Susanmá priateľku Irene, s ktorou na mlieko chodili spolu. Boli ako malé deti -nosili si bábiky, volali ich Jane a Annie. Jane mala rada croissanty a Anniekoláče. Občas sa pohádali, rozplakali a o dve minúty pomerili.Niekedy boli zase ako puberťáčky. Šepkali si do ucha a smiali sa. Irene najar ochorela a dlho bola v nemocnici. Susan ju stále navštevovala.Pustili ju domov, ale odvtedy je to len horšie. Nikam nechodí a Susan užani nespoznáva. Je to smutný príbeh, lebo chudinka Susan nemá nikoho iného a lensa potuluje. Chodí k nám, snažíme sa ju rozveseliť, ale už sa s nami skoronerozpráva, len ticho sedí.“
Áno, Susan dopije mlieko a sedípri prázdnom pohári. Vyzerá, že nemá kam ísť. Minule sa doma obarila vriacouvodou. Takmer nerozpráva, ale keď som jej dnes zakýval, usmiala sa.
Okrem toho mala Susan dnesnarodeniny. Prišla k nám, spravil som jej mlieko. Ticho sedela. O chvíľusme sa všetci s Fabiom na čele zoradili a zaspievali jej HappyBirthday. Dostala narodeninovú kartu a porcelánovú bábiku. Hostia jejtlieskali. Žiarila.
Je krásne vidieť takéhoto človekarozradosteného. Je však smutné myslieť na to, že sa onedlho vráti do svojejsamoty a ešte smutnejšie to, že mu nemôžete pomôcť. Nie tak naozaj. Môžetevšak spraviť, čo sa dá.
