Viete,školu mám nie viac ako päť minút pešo od Mariackého kostola a naozaj si doňhoraz denne zájdem. Trochu si oddýchnuť, porozmýšľať, posedieť v tichu, prísťna iné myšlienky. Poobdivovať tú krásu a veľkoleposť. Ak ma totiž niečo nanáboženstve fascinuje, je to práve sila viery, ktorá ľudí viedla k vybudovaniutakých úžasných pamiatok.
Čije silná - a v Poľsku niekedy až extrémna - viera dobrá alebo zlá, jesamozrejme na dlhú debatu, v ktorej obe strany nikdy nenájdu kompromis. Faktomale je, že nikde nenájdete takú atmosféru. Kostol je v akúkoľvek dennúhodinu plný modliacich sa ľudí. Ľudí mladých aj starých, ľudí všetkých možnýchvýzorov. Modlia sa, naozaj sa modlia, niekedy mi to až naháňa strach.
Keďmám čas, zájdem si na desať minút posedieť dovnútra, je to ako únik pred svetoma ten raz za čas potrebuje každý. Akoby ma jeho stabilita, nemennosť a veľkosťchcela ubezpečiť, že nech sa okolitý svet zblázni ako chce, práve tu človek nájdebezpečie. Tu prichádza len na pekné myšlienky.
Nechodímdo kostola kvôli bohoslužbám, ale nachádzam tam pokoj. Možno to má byť ajtakto.
Buďte k sebe v diskusii slušní.
