Pred dvoma rokmi to začal už na Florenci vodič (tuším)košickej SAD, ktorou som cestoval. Jeho monológ adresovaný chalanovi, ktorý sidovolil prísť päť minút pred (!) odchodom autobusu, by sa dal prepísať asitakto:
Ty syn psejsamice, kde do análneho otvoru sivykonával veľkú potrebu doteraz?! Todo ženského pohlavného orgánu nevieškedy máme veľkou potrebou zašpinený odchod?Povedz mi láskavo, ty mentálne postihnutýjedinec, kam teraz použitím veľkejsily natlačím tú tvoju veľkoupotrebou zašpinenú batožinu?!
Dotyčný to reval tak, že ho museli počuť aj naRuzyni. Hneď sme vedeli, kto bude pánom. Chudák chalan si batožinu naložil sáma bol rád, že môže byť rád. Prišli sme do Popradu. Bola noc, rodičiaodcestovaní, najbližšia električka o hodinu. Kašlem na to, zoberiem si taxík,nech už som doma. Prvý v rade stál chalan, o ktorom si doteraz niesom istý, či mal osemnásť.
Pôjdeme do Smokovca, vravím. „A to dze to toten Smokovec?“, pýta sa ma. Dohodli sme sa, že ho budem navigovať. Ako mi vysvetlil, týmsmerom vozí len ľahké slečny do ichpodniku v Starej Lesnej, takže je vlastne úplne pochopiteľné, že nepoznáTatry. Ani ja by som nepoznal, keby som robil taxikára v Poprade.
Cestou som mu vysvetlil, že Škótsko je pri Anglicku a že„nemam veľo guldeny“, lebo mena jetam iná. Eurá, ne? Ne. Spýtal sa ma aj na to „hento železo, co mam v pysku“ a jedným dychom dodal, ženeznáša feťákov. Bol som ticho. Doviezol ma domov, ale bola to najzaujímavejšia cesta taxíkom zaposledné roky.
Minulý rok ma to zastihlo v Bystrici. Prišiel somna privát, po lete bol úplne vyrabovaný. Nuž, načim spraviť veľký nákup, vravímsi a vybral som sa do Jednoty. O Jednote samotnej by sa toho dalo napísaťpožehnane. Prakticky čo návšteva, to príbeh.
Robil som veľký nákup. Drogéria, saponáty, jedlo, tlač, dokopy asi za sedemstokorún. Zádrheľ nastal pri pokladni. Súc na Slovensku osem hodín vrátane cesty a spánku,nemal som slovenské peniaze. Mal som však kartu a nevidel som problém.Pani pri pokladni ho však videla.
Zazerala na mňa už keď mi nakladanie nákupu trvalodlhšie ako zrejme povolených päť sekúnd. Ako budem platiť? Kartou, odpovedám a tosom nemal. Nasledoval minútový monológ, počas ktorého, podotýkam, nevykonávala žiadnuinú činnosť, okrem rétorického oslovovania kolegyne pri vedľajšej pokladni,ktorá horlivo prikyvovala. Dozvedel som sa, že jej to robím naschvál. Zaznelaaj klasická veta o „tej dnešnej mládeži“,voči ktorej som sa so zdrvujúcim neúspechom ohradil. Zaklincovala to(zrejme blahosklonne myslenou) radou. „Apre budúcnosť, mladý muž, do obchodu bez peňazí nechoďte.
V idelálnom svete by som na tomto mieste spustilminútový monológ ja. Povedal by som jej, čo si myslím o nej aj celejJednote. Spýtal by som sa jej, prečo mi neodzdravila. Povedal by som jej, žepeniaze mám a jej povinnosťou je ma obslúžiť a nie mi dávať rozumy.Vykričal by som, že ma urazila a dožadoval by som sa vedúcej. V ideálnomsvete. V tom normálnom som tam stál a čumel ako puk.
Tak. Teším sa na Slovensko, aj keď sa zdržím len krátko.Psychicky sa dopredu pripravujem, z ktorej strany príde úder tentokrát a prisahám,že už nebudem ticho. Ak je totiž u nás niečo, čo treba zlepšiť, je to právesprávanie sa ľudí k sebe. V službách, úradoch, na školách, v bežnomstyku, to je jedno. To, že politici už pätnásť rokov jeden druhého posielajú do análnych otvorov a označujú sa zaverejné toalety neznamená, že sa po nich musíme opičiť.
