Ale mladý pán, volala mojim odchádzajúcim smerom, ja nechcem peniaze. Ja sa len potrebujem dostať na autobus a nič nevidím, lebo je tma. Ukradli mi okuliare. Za tisícšesťsto. Otočil som sa a videl, že pozerá mojim smerom, ale naozaj len mojim smerom. Pred seba, nie na mňa. Do Skubína, mladý pán. Viem, že Skubín niekde pri Bystrici existuje, tak ako viem, že existuje Môľča a Iliaš, ale nikdy som tam nebol, lebo som tam nemal prečo ísť. Moja znalosť toho miesta sa končí názvom na tabuli emhádéčky.
Tu niekde by mala byť zastávka, povedala.
Pri hlavnej pošte naozaj zastávka je, síce neoznačená a s autobusmi raz za hodinu, ale je. Akurát na nej zastal jeden z pár mikrobusov, ktoré banskobystrický dopravný podnik hrdo prevádzkuje, prebehol som k nemu tých päťdesiat metrov a spýtal som sa šoféra. Pôjde, povedal. Kedy? Pôjde. Pozrel som sa naspäť smerom k starenke, stále tam stála uprostred chodníka otočená smerom, ktorým som odbehol, čakala na mňa, keď ma už našla a ja som si pomyslel toto je šanca odísť a nechať to celé tak. Vrátil som sa naspäť k nej.
Šofér hovorí, že autobus pôjde, tak ja Vám na tú zástavku pomôžem.
Chytil som ju za ruku a pomaly, veľmi pomaly sme šli. Ste zlatý, vedúci, vravela mi, zdravia Vám prajem, nech Vám Pánboh pomáha, aj ženu nech si dobrú nájdete, ďakovala a ja som sa cítil akože fakt robím dobrú vec. Tých päťdesiat metrov na zastávku trvalo asi tri minúty, lebo sa ma kŕčovito držala a išli sme krok za krokom. Ešte aj tá francúzska barla bola stará a rozpadávala sa.
Bojím sa, povedala a mne napadlo, že by som sa na jej mieste tiež bál. Predstavoval som si aké to je, nič nevidieť.
Cestovný poriadok na zastávke nebol, čo v praxi znamenalo, že autobus do Skubína síce možno pôjde, ale kedy, to sa nedozviete. Niekam sa dovolám a niekto mi to povie, napadlo mi. Volal som tam aj tam, skade ma prepojili zase inam, trvalo to asi pätnásť minút a ja som sa celý ten čas nemohol ani na meter pohnúť od zhrbenej a slepej starenku, ktorá opakovala, že jej ukradli okuliare za tisícšesťsto, som dobrý človek a Pánboh mi to oplatí. Pôvodne som ju chcel na tú zástavku doviesť a nechať ju tam, ale teraz som pochopil, že to spraviť nemôžem. Lavičky tam nie sú a stáť ju tam samú nenechám, ešte by ju zrazilo auto a vôbec, bála sa.
Občas som ju pohladkal, kým som telefonoval, len tak, aby vedela, že tam ešte stále som, ale inak, ako som tak pátral po informácii, ktorú mi nikto nevedel povedať, hovoril som si It´s a shite state of affairs to be in, Tommy. Trainspotting, 32:09. Myslel som tým seba. Ja viem, že to trochu kazí samaritánske vyznenie článku.
Odchod autobusu som nezistil, nedokázal som nikomu cez telefón vysvetliť, že potrebujem cestovný poriadok tých druhých autobusov, nie zvolenských, ktorých je (logicky) v Bystrici väčšina, ale bystrických, ktoré sú (logicky) v menšine. A možno naozaj nemajú internetovú stránku, aj tomu som ochotný uveriť. Nevedel som vysvetliť, že hľadám neznámy autobus z neoznačenej zastávky na miesto, ktoré nepoznám
Po rozhovore s tromi operátormi som to vzdal a chvíľu len tak stál. Ten pocit, že to musím vyriešiť, bol nepríjemnejší ako sa vám z obrazovky môže zdať. Ak by som to mohol spraviť odznova, nebol by som sa pri nej pristavil, mal by som len o jeden zanedbateľný ignorantský skutok viac a navyše by mi to bolo aj jedno, lebo by som o tom ani nevedel, napadlo mi. Som tu, nebojte sa, povedal som jej a ona mi vďačne stisla ruku, ale ja som si to povedal skôr pre seba, aby som sa utvrdil, že sa naozaj v tejto situácii nachádzam. Ešteže to nemala skade vedieť. Vyzerala trochu ako z rozprávky.
Zapálil som si cigaretu a rozmýšľal, čo asi tak môžem robiť. Kto pozná centrum Bystrice vie, že od pošty je to na každú zastávku ďaleko. Najmä ak sprevádzate slepého človeka, ktorý ledva chodí. Do nemocnice som šla, odpovedala na moju otázku. A kto zase pozná Bystricu vie, že nemocnica je niekde úplne inde. Fakt som nerobil nič iba fajčil a držal ju za ruku. Uvedomil som si pritom aké prázdne vie byť centrum krajského mesta v stredu podvečer. The loneliness of a long distance runner, James Joyce, ak si dobre pamätám. Čítal som na strednej. Presne ten mi napadol ako som tam stál.
Nič nemám, rozhovorila sa. Syn mi predal dom, občianku mi zobral a dôchodok berie za mňa. Oči mi operovať nemôžu, lebo mi vysoký tlak do nich bije. Sama bývam, pán vedúci, slepá som, chodiť nemôžem, tak len ležím doma pod perinou a bojím sa. Bojím sa, že ma zabijú. A okuliare za tisícšesťsto. Veril som jej, hoci som sa naučil neveriť. Nepýtala si peniaze, len sa ma držala a chcela sa dostať do Skubína. Nech už to je hocikde. Rozplakala sa, tak som vybral servítku a poutieral jej tvár, sama to urobiť nemohla, v jednej ruke barla, v druhej moja ruka. Ale vy ste dobrý človek, pán vedúci, vy mi pomôžete. Veď to.
Napadol mi taxík. Keď už bolo po všetkom, napadla mi aj polícia, ale v tom momente naozaj nie, neviem prečo. Zavolám Vám taxík, odvezie Vás domov. Aj ho zaplatím. Okrem túžby pomôcť blížnemu som to chcel mať aj z krku. Fakt. Zavolal som a kým sme naň čakali, spýtal som sa na číslo domu. Taký starý, ako sa hore ide po ceste od zastávky. Číslo? Joj, pán vedúci, ako si mám číslo pamätať, keď nevidím? Aspoň farba, maybe? Taký starý.
Taxík prišiel, dal som vysvetlenie vrátane toho, že ju nepoznám a toho, že neviem, kde býva. Ani ona sama nevie. Taxikár nebol nadšený, veď ani ja by som nebol. Nie som sviňa, nejako to tam nájdem, povedal a ja som zase uveril. Otvoril som dvere, pomaly som ju viedol k autu. Nevedela, čo má robiť a jemu napadlo to, čo mne nie. Už ste sa niekedy viezli v aute, pani? spýtal sa. Nie. Okolo sedem eur to bude, dozvedel som sa, nechal som mu deväť, aby ten dom naozaj pohľadal. V duchu som kvitoval, že sedem mi vraveli aj na centrále ešte predtým ako vedeli, koho budú viezť.
Dvere sa zabuchli, pobral som sa na autobus a ak chcete vedieť, keď som v ňom sedel a pozeral sa von oknom, nemal som pocit dobrého skutku, spokojnosti ani vôbec ničoho. Bol som unavený, na nič som nemyslel. Tak len pozdravujem toho taxikára z bystrického Fun Taxi, ktorý šiel včera okolo štvrť na osem od pošty niekam do Skubína.
Tu sú informácie, ktoré som dostal dnes ráno z bystrického mestského úradu
