K romantike pridávam skučanie víchrice prefukujúcej pomedzi drevené trámy a absenciu splachovacieho záchoda, hoci toto konkrétne malo k romantike ďaleko ako z Buzuluku do Prahy. Potom ešte socialistické celebrity bratov Pospíšilovcov, pamätníci budú vedieť, že šampiónov v hre zvanej cyklobal. Občas sa na tej chate zastavili, málokedy vystihli moment, kedy treba odísť a potom odišli, kedy sa im zachcelo. Väčšinou vyzerali, že netrafia ani do postele, zapli si lyže a vždy nejako trafili dole na Štrbské Pleso. Zrejme to bolo tou nadmorskou výškou, lebo toto sa stávalo viacerým.
Kadečo som na tej chate robil, väčšinu času som sa teda hlavne strácal po okolí a keď som sa raz stratil fakt dobre, skoro som s kamošom Mišom aj na vrchol Soliska vyšiel. Vrchol, ako sa ukázalo, nebol za najbližším kopcom, takže to sa nám nepodarilo, ale stratiť sa nám podarilo fakt poriadne. A oco bol potom fakt poriadne naštvaný. Aj to sa nám podarilo.
A keď som sa teda nestrácal, nelyžoval a nepôsobil dojmom toho malého milého, čo pobehuje okolo a turisti sa na to usmievajú, pozeral som sa vo voľných chvíľach na medveďa. Ja viem, znie to tak lacno, ako keď sa niekto pozerá na Panelák v telke alebo na panelák z okna, lenže ono to tak aj trochu bolo. Medveď k chate chodil zhruba s rovnakou pravidelnosťou, my sme sa naňho pozerali, on sa pohrabal v odpadkoch, potom odišiel a my sme odišli spať. Bratia Pospíšilovci odišli už predtým.
S trochou zveličenia by sa teda dalo napísať, že medvede patria k môjmu životu, hoci sa mi to nejak extra nepáči. Zvykám si. Kamoš Tomáš, napríklad. Neviem, či sme vôbec dvanásť rokov mali, keď sme pred pekárňou na schodoch sedávali (rým, ehm). Tomáš sa bicykloval okolo nás sediacich a zrazu len riadne pridal, to sa nedalo prehliadnuť, riadne obelel, to sa tiež prehliadnuť nedalo a už len kričal, že medveď kráča po chodníku. Kým tí starší stihli cigarety zahasiť a tí mladší lekvárové buchty dojesť, medveď si to s nonšalanciou sebe vlastnou skutočne po tom chodníku šinul. Potom odbočil na cestu, tam ho skoro zrazil náš sused na autobuse, večer sme sa na tom doma zasmiali a to bolo asi tak všetko. Medvede vedia byť pekelná nuda.
Medvede vedia byť pekelná nuda, v tomto presvedčení som žil až do minulého týždňa, keď som sa vracal domov z, nuž, ako to povedať, pohostinského zariadenia. Je to pohostinské zariadenie a nie krčma, lebo tam majú poháre na stopkách, na záchode toaletný papier a šach. Nie na záchode. Čiže som si kráčal po ceste, hotel Park, dnes Atrium, som mal už vlastne na dosah, keď tu zrazu z krovia desať metrov predo mnou opäť raz medveď. Zastal som a bol som odhodlaný sa hneď tam na mieste pototo, ale nemal som čo toto. Chápete. Nenapadlo ma nič, lebo v takýchto momentoch vás nič nenapadne a nenapadol ma ani ten medveď. Vlastne si ma ani nevšimol. S rodu vlastnou nonšalanciou si to namieril smerom niekam na železničnú stanicu a ja som si to pomerne rýchlo namieril domov.
Doma všetci spali, takže som to nemal komu povedať a to je aj celkom smola, lebo sme sa mohli parádne zasmiať. Keď som totiž ten večer odchádzal z domu, úžasne sme sa smiali na tom, čo sa nedávno stalo v Tatranskej Lomnici. V Lomnici majú hotel s do prírody zapadajúcim názvom Urán, kde ku dverám vedie pomerne veľa schodov, tie dvere sú na fotobunku a potom je recepcia. Presne po týchto schodoch si to medveď vyklusal, dvere sa samozrejme automaticky otvorili a medveď vstúpil dovnútra. Prekvapenie bolo, predpokladám, vzájomné.
Toľko novinky z Tatier a prepáč mami, že som ti o tom nepovedal. Spala si a potom som na to fakt zabudol. Veď teraz už vieš.
